Pod názvom tohto článku si každý z vás môže predstaviť čokoľvek. Hovno z ľadničky? To akože tam máte prázdno? Alebo snáď pokazené potraviny, ktoré zaváňajú ako tento črevný produkt? Nebodaj snáď ozajstné hovno? Zaujímavé myšlienky, teda takéto by aspoň napadli mňa po prečítaní daného titulku. Každá z týchto hovnových metafor sa sem tam u nás v ľadničke vyskytuje (teda až na to real hovno), ale článok je o niečom inom. Skúsim to teda uviesť na pravú mieru. 

Tak ako každá família, i my musíme zabezpečiť potravu pre naše dva malé, permanentne hladné potomky. Pokiaľ by sa tak nestalo, hrozí nám v kritický moment explózia ušných bubienkov. Ten hluk, krik, škrek a ďalšie nepríjemné zvuky vychádzajúce z hrdla takto hladného tvora, jednoducho počúvať nechcete. To sa radšej započúvate do dlhočizného vlaku o tisíc vagónoch v brzdiacom procese. Tam máte totiž istotu, že ten zvuk raz stíchne, zatiaľ čo v tomto prípade tlačítko stop neexistuje a jedinú záchranu predstavuje jedlo. A to nie hocijaké. Ideálne sladké, rýchlo pripravené a nech je ho dostatok. S poslednými dvoma bodmi súhlasím, s prvým sa snažím deťom často oponovať. 

Manžel sa jedného dňa s touto mnou jasne danou charakteristikou jedla vybral do obchodu uloviť niečo na večeru. Čakali sme na ňho v aute. Vrátili sme sa totiž z pozdejšej poobednej prechádzky a šelmy boli už trochu unavené. Unavené a hladné šelmy, to je tá najstrašnejšia kombinácia na svete, ktorá si vyžadovala urgentné riešenie. Pepa zas nakupoval hladný a tak spolu s rýchlou večerou niesol v preplnenej taške i kvantum sladkostí, ktoré sa snažíme deťom regulovať a rozhodne NEdávať pred jedlom. Z tohoto dôvodu si tieto dobroty chrúmal za volantom sám na tajňáka. Deťom potom posunul na predjedlo suchý rohlík a s pusou zaprasenou od čokolády sa hrde usmial, ako galantne vyriešil tento stav pred explóziou. Čokoládovej stopy si našťastie deti nevšimli.

Po príchode domov sa cez sladké lakoty dostal až na dno tašky a vytiahol jaternice. Máme ich moc radi a tak nám chcel urobiť radosť. To sa mu i podarilo, upečené boli raz dva tri a mohlo sa večerať. Mimochodom viete, že na Slovensku sa do jaterníc pridáva i ryža? Tu som na tento zvyk nenatrafila, ale i tak chutili výborne. Všetci sme si pochutnali, naše ušné bubienky tentokrát prežili bez újmy. S plnými pupkami sme uložili deti do poslete. Uff, tak na dnes padla, deti už spia. Krásny to pocit.

Po návrate do kuchyne som si všimla jednu malú opustenú jaterničku, ktorú už nezvládol nikto dojesť. Osamotenú chudinku som odložila na tanier do ľadničky v domnení, že behom zajtrajška sa o ňu niekto postará. Na moje prekvapenie tam ležala i na druhý deň večer. Tak si hovorím, že na ďalší deň už určite zmizne. Asi dva dni na to ju Pepa vytiahol z ľadničky s tým, či to hovno niekto bude ešte jesť. Je pravda, že mi pripomenula tie veselé hromady, ktoré zbieram často po záhrade po našom štvornohom miláčikovi. Keby mohla táto oschlá, hnedá jaternička, evidentne mimo svojej najlepšej kondície, vyjadriť svoje pocity, určite by ronila krokodýlie slzy. Ako sme mohli dopustiť takéto zverstvo? Z delikatesy, za ktorou sa šiel každý potrhať, sa stalo niečo takto nevábne. Samozrejme sa o ňu Pepa potom postaral. Pre istotu sa ale pri jej konzumácií nedíval do taniera, ale čítal si niečo v telefóne. Chuťovo bola údajne ešte v poriadku 😊

Tiež to robíte? Súdite veci a ľudí podľa obalu? Nerobte to. Niekedy sa i pod obalom hovna skrýva tá najlahodnejšia delikatesa. Nie toto nemá byť moralizujúci článok o ľudskom charaktere (ale mohol by byť). Chcem ním len poukázať na množstvo nedojedených potravín, ktoré končia často medzi odpadkami. I u nás sa to stáva. A to sme na to jedlo štyria. Ešteže sa u nás niekedy nájdu i tí, čo sa nenechajú odradiť vizálnou stránkou nedojedených potravín a čistia ľadničku v pravidelných intervaloch. Majte sa krásne a neplytvajte jedlom 😊