Poznáte tie lenivé dni, keď celé dni polihujete doma v pyžame? Ráno rozlepíte po-ma-lič-ky oči, popreťahujete staré kosti, a až keď sa už na to cítite, vyleziete z pelíšku. Žiadny stres, pohodička. Vôňa rannej kávy sa rozplýva celým bytom. Len kafíčko, vy a vaše pyžamo. Kombinácia nad zlato. No, možno k tomu ešte nejaký ten dobrý seriál v televízii. Úplná domáca idylka. Nikto a nič na svete vás nedonúti zmeniť tento stav. Proste chill, ako má byť.

No a teraz si predstavte, že ste matka dvoch detí. Ráno vstanete, keď k vám dieťa skočí do postele. Oči ste ešte nestihli rozlepiť a už sa pohybujete zombie krokom smer kuchyňa. Z detskej izby, okolo ktorej kráčate, sa ozýva hlas mladšieho súrodenca, ktorý veľmi nepríjemným falzetom dáva jasne najavo, že ste „niečo“ zabudli v postieľke. Moonwalk pohybom hádžete spiatočku a vyťahujete dieťa z postieľky. Síce vás odmení sladkým úsmevom, ale cez zalepené oči to ešte nemáte šancu vidieť. Tak a hurá do kuchyne, šelmy majú hlad a akákoľvek minúta naťahovania času bez jedla sa môže obrátiť proti mne.

Pustím kávovar, urobím raňajky. Kafíčko už rozvoniava, šelmy už jedia. Vypadá to na idylku, teda aspoň na chvíľku. Už i ja môžem konštatovať, že oči sú rozlepené, viditeľnosť je prijateľná. Opojná aróma rannej kávy a raňajky do mňa vlievajú energiu na nový deň.  

Šelmy dojedli. Bordel, ktorý ostáva v kuchyni po raňajkách, sa snažím ignorovať a bežím za synom, ktorý uteká do kúpeľne na očistu rúk. Pepík má 20 mesiacov. Poviete si, šikovný to chlapček, keď už si vie sám umyť špinavé ruky po jedle. Toto tvrdenie určite nespochybňujem, len to má jeden háčik. Cestou do kúpeľne si malý záškodník rád obtiera ruky do snehobielej steny, okolo ktorej sa pohybuje. Snažím sa ho na chodbe lapiť a zahnať do kúpeľne, ale kým dobehnem, už dávno jazdí ručičkou po stene. Niekedy sa pri tom i huncútsky usmieva. Takže summa summarum Pepík má ruky krištáľovo čisté, ale biele steny sa stali znovu obeťou abstraktného umenia môjho syna. 

Nasleduje vyzliekanie pyžama, obliekanie domáceho odevu a každodenné hádky spojené s tým, kto si čo oblečie, resp. kto si čo rozhodne NEoblečie. Ale to je kapitola sama osebe. O tom až niekedy inokedy.

Než sa nazdám, musím robiť obed. Šelmy budú predsa zase hladné. Do toho si ešte spomeniem na výbuch v kuchyni po raňajkách. Vlastne všeobecne výbuch v byte, ktorý je potreba dať do stavu pred apokalypsou.

Po tom, ako strávim v kuchyni ďalšiu hodinu až dve, konečne nastal čas i pre seba. Až teraz si vlastne uvedomím, že je cca hodinka pred obedom a ja som stále v pyžame! Chápete to? Ako za starých dobrých čias. Na moment si pripomeniem dni v pyžame s kávou a dobrým seriálikom. Hneď na to ma ale z tejto nechutne príjemnej nostalgie vytrhne detský krik a rev. Uvedomím si, že pyžamové dni a kafé sú síce stále so mnou, len okolnosti sú trochu iné. S kávou sa už dnes ráno rozhodne nebabrem a vychľastám ju rýchlosťou blesku. No a pyžamo mám síce oblečené i pol dňa, ale o pohodičke s ničnerobením, ktorá je s tým spojená, sa mi môže už len zdať. 

A o tom je prosím pekne sila pyžama. Pre nás matky, má tento symbol domácej pohody úplne iný rozmer. Stal sa z neho symbol multitaskingu a zvládania nadľudských činností. Akýkoľvek komiksový superhrdina v obtiahnutom latexovom oblečku s vyrysovanou prdélkou sa môže ísť zahrabať. My matky totiž dokážeme zvládnuť miliardu povinností v obyčajnom, vyťahanom pyžame. A preto, milé dámy a matky, noste svoje vyťahané pyžamá hrdo so vztýčenou hlavou. Pyžamu zdar a silu!