„Vstávaj zlatíčko, už musíme do škôlky,“ šepkám ráno dcérke do ucha, ale ako to už býva zvykom, i tentokrát bez odozvy. „Lili, musíš už vstávať,“ stále nič. Skúsim teda zbraň najväčšieho kalibru: „Vstaň, inak ti vypijem kakao a zjem ten lahodný jahodový jogurt!“ To už aspoň otvorí oči. Medzitým sa zobudí malý Pepík. Po tom, čo ho vytiahnem z postieľky mi skočí do náruče. Je tak sladký. Hneď na to si ale uvedomí, že raňajky sú na stole a preto ma nemilosrdne od seba odstrčí a so slovami „papa“ uteká do kuchyne.

Keď sa mi Lili podarí dotiahnuť k stolu, bez problémov sa naraňajkuje. Pepík v jedle nezaostáva a papká ako o závod. Možno si myslí, že nám doma došli potravinové zásoby a tak musí do seba rýchlo nahádzať každé sústo, aby mu to nejaký iný dravec nevytrhol z ruky. Raňajky u nás prebiehajú relatívne v kľude. Koniec koncov je to jediná časť rána, ktorá prebieha bez problémov.

Po jedle nachystám Lili v izbe niekoľko variánt odevu na dnešný deň. V prípade ak by som výber nechala čiste na nej, je schopná si vo februári obliecť do škôlky bikiny. I keď sa snažím eliminovať nevhodný výber odevu predchystaním adekvátneho oblečenia, i tu občas narážam na zádrheľ. „Ja ale nechcem tieto šaty a tie druhé sú hnusné!“ vyznieva trucovito z úst dievčatka pôsobiaceho ako anjelik. „Tak ti vyberieme niečo iné. Dáš si tričko a sukňu alebo šaty?“ pýtam sa a pri tom sa snažím nasúkať nespolupracujúceho Pepíka do gatí. „Ale ja chcem šaty na karneval!“ trvá si na svojom. Mám chuť si rozmlátiť gebuľu za to, že som jej ukázala šaty na karneval v predstihu. Vysvetľujem jej, že šaty na karneval slúžia na karneval. Pokiaľ si ich oblečie teraz, nikto na karnevale už nebude prekvapený jej úžasnou maskou. Pri zmienke o obliekaní Pepík štartuje svoj procesor a kričí: „Pambuúú!“ Tvárim sa, že som nič nepočula. „Lili, tak čo keby si si obliekla tieto šaty, hmm? Dostala si ich na narodeniny a deti ich na tebe ešte nevideli.“ Lili sa decentne pousmeje, vypadá to, že súhlasí.

„Pambúú“, ozve sa druhýkrát. Ja teda fakt neviem, akého Pána Boha Pepík stále spomína, ale čas nás neúprosne tlačí. Obliekanie je nekonečné rovnako ako moje pripomínanie, nech sa už konečne oblečie. Bežím do kúpelne po hrebeň. Kým si Lili oblieka posledný kus oblečenia, môžem jej predsa učesať vlasy. Pýtam sa jej, či chce byť dnes za Elsu alebo Annu (jeden zapletený copík alebo dva). „Elsa,“ odpovedá už automaticky. Všetci majú radšej Elsu, to je jasné. Len čo sa dotrápim s copíkom začne sa rozčuľovať, že ona nechce copík, ona chce čelenku a rozčúlene sťahuje gumičku z vlasov. Pána Boha už! Začínám vzývať „pambú“ ako Pepík. Snažím sa v duchu počítať do desiatich, nech vo mne ten vulkán nevybuchne. „Dobre teda, dnes bude čelenka,“ nahadzujem falošný úsmev na dieťa, ktoré som ešte pred chvíľou mylne považovala za roztomilú duchovnú bytosť s krídielkami. 

„Pambúú, pambúú, pambúú“ ozýva sa z chodby. Kráčam do chodby, nech konečne odhalím tajomstvo „pambú“ skôr než ma definitívne jebne. Vidím Pepíka ako ukazuje malým prštekom na novú bundu na vešiaku. „Takže bunda, paráda,“ pomyslím si s tým, že už naozaj potrebujeme vypadnúť z domu a s radosťou mu ju podávam. V rýchlosti ešte natiahnem reprezentatívne nohavice, vrchný diel pyžama schovám pod „pambu“ a prehrabem prstami vlasy. 

Stratený čas sa snažím dohnať zbesilou jazdou. Vlasy mi vejú ako Vinu Dieslovi, čiže účes stále drží bez zmeny. V šatni sa zoskupilo hneď niekoľko ďalších opozdilcov. A do prdele! To býva často ďalší kameň úrazu. Lili totiž sedí a podrobne sleduje pohyb každého z nich. „Lili, vyzleč sa a obuj papučky. Šup šup,“ snažím sa popohnať zhypnotizované dieťa. Pár minút po tom, čo padla zmienka o obliekaní, Internet Explorer zase kričí: „Pambúú!“ Hrde pri tom ukazuje na svoj pupík zahalený novou bundou. Lili je prichystaná a ja konečne odprevádzam dieťa do dverí. Poviem vám, radšej by som absolvovala strastiplnú cestu do Mordoru, než znovu túto našu rannú estrádu. Na výber ale nemám, zajtra si to opäť zopakujeme. A o rok a pol ma čaká dvojité kombo v podaní dvoch škôlkárov 😊