Už dávno si nepämatám zimu posiatu snehom. Myslela som, že tohto luxusu sa už moje deti nedočkajú. Sneh videli akurát tak v rozprávke. Teda mimo dovolenky na horách. „To na nás určite poslala Elsa z Ľadového kráľovstva,“ napadlo Lili pri pohľade na snehovú preháňku. Malý Pepík neoplýval takým nadšením, pri prvom kontakte so snehom sa rozplakal. Div, že tu studenú nálož, ktorá ho mrazila na pršteku, nepreklial nenávistným pohľadom.

Hneď ako napadol prvý sneh, kupoval Pepa boby. Nech si to deti užijú naplno. Posádka naložená v aute vyrazila naproti snehovému dobrodružstvu. Bolo to naozaj krásne. Všade snehobielo, Pepa otrocky ťahal deti na boboch, deti boli nadšené a pes pobehoval okolo naháňajúc vločky. Nasledovalo prvé spustenie z mierneho kopca. Ani som nedýchala a čakala na reakciu detí. Keď som počula ich smiech a radosť, zahrial ma pri srdci pocit spokojnosti. 

Zdolanie ďalšieho kopca už tak veselé nebolo. Malý Pepík nedobrovoľne opustil posádku tohto pekelného stroja. Veľmi elegantným a spomaleným tempom sa vysypal z bobov a zapichol sa hlavou do snehu ako šíp. Podotýkam, že sa to celé odohralo, keď Pepa ťahal obe deti do kopca, rýchlosť stroja bola pomerne nízka. Pepík neplytval energiou a poslušne čakal zaborený v snehu, kým za ním dobehnem. Výhoda tejto pozície bola nepochybne v tom, že sneh tlmí akékoľvek zvuky. Po vyslobodení synka tomu tak už nebolo. 

Po zažehnaní krízy a upokojení juniora sme to skúsili znova. Pepík sa mimo bobov ocitol ešte raz, ale tentokrát to bral už športovo. Evidentne už vstrebal ten prvotný šok. Ručička na váhe nalády sa opäť naklonila na pozitívnu stranu. Čas utekal a všetci sme si to užívali. 

Zhruba po hodine Lili hlási, že je jej zima na nohy. Skontrolujem jej topánky, či náhodou nie sú mokré. Veľa krokov síce pri tom sedení na boboch nenarobila, ale sneh vie byť potvora. Nohy mala suché, len absencia ponožiek, ktorú som pri tom odhalila, ma príliš nepotešila. Bol najvyšší čas otočiť to smerom k autu. 

Cestou sa pridali sťažnosti i na ďalšie končatiny, ktoré pomaly zamŕzali. Aby toho nebolo málo, začal plakať aj Pepík. Nemal k tomu nejaký závažný dôvod. Jednoducho sa pridal k Lili. Je krásne, ako vedia súrodenci držať pri sebe. Cesta k autu bola nekonečná a rozhodne tým nepoukazujem na veľký počet kilometrov. Pepa ťahal na boboch dve plačúce deti a ja som myslela len na to, že kúrenie v našej dieslovej mašinke naskočí snáď až keď zaparkujeme pred barákom. Spokojným ľuďom, ktorí si okolo užívali zimné radovánky, neunikla intenzita hluku ozývajúceho sa z našich bobov. Pravdepodobne si mysleli, že sme tam deti priviazali na silu a chceli sme ich v lese niekde zahrabať. Nie že by ma to na chvíľu nenapadlo 😛 Snažili sme sa dostať čo najrýchlejšie k autu. Keď som už v diaľke videla malý šedý fľak v podobe dieslovej záchrany, začala sa mi konečne znižovať tepová frekvencia.

Ale zas taká záchrana to nebola. Deti sme pripútali do sedačiek, psa zavreli do kufra. Pepa rýchlo naštartoval auto a nažhavil kúrenie. Zmrznuté končatiny Lilinky sa začali zohrievať. Cirkulácia krvi spôsobila nepríjemné pocity, ktoré ani jedno z detí dlho nezažilo. Tieto nepríjemné pocity sprevádzal ďalší intenzívny plač a krik. Až teraz nastalo to pravé peklíčko. Myslela som si, že jediný problém, ktorý budeme pri návrate domov riešiť, bude už tradične hlad. Všetky tieto základné potreby Maslowovej pyramídy ale išli stranou. Atmosférou sa niesli len zúfalé výkriky týkajúce sa omrzlín. 

Nastalo ticho. Ticho znamená len dve veci. Buď spokojnosť alebo prácu na likvidácií baráku. Tentokrát to bola prvá varianta. Vypadalo to, že nohy a ruky sú už v teple a všetko je v poriadku. Chvíľu na to sme boli doma. Pepa zaparkoval a konečne naskočilo kúrenie. Bobovačka plná tyranie a núteného užívania zimných radovánok je úspešne za nami 😊 Máte to tak tiež?