Za tú krátku dobu, čo viete o mojej existencii, ste sa dozvedeli, že som matka dvoch detí. Nedávno som si ale uvedomila, že som vám vlastne ešte nenapísala ako prišli na svet. Príbehy a okolnosti to boli napínavé, preto to nebudem naťahovať a pôjdem rovno na vec.

Ako prvá sa nám narodila Lili. S jej blížiacim sa príchodom na svet som sa začala poctivo zahniezďovať v novom obydlí, chystať výbavičku, vyberať pôrodnicu a hltala takmer všetky články o pôrodoch. Asi posledný mesiac tehotenstva ma trápili poslíčky. Niekedy boli i celkom silné, takže som si prirodzene myslela, že by to mohli byť už kontrakcie. Z naštudovaných článkov som ale vedela, že z poslíčkov neporodím a preto je dôležité rozpoznať poslíčky od pravých kontrakcií. Teoreticky som tieto rozdiely vedela na výbornú, ale v praxi si člověk už tak istý nebol. Na môj dušu som u niektorých poslíčkov zaznamenala i pravidelnosť. Preto sme neváhali a vyrazili sme do pôrodnice. Predsa nebudeme nič riskovať. Bol koniec decembra, vonku bolo krásnych -12 °C a my sme klepali kosu ešte na nemocničnom parkovisku. Naše dieslové auto, ktoré štandardne začne kúriť až v cieli cesty, som vám už spomínala, že? Každopádne nás v pôrodnici otočili domov, vraj sa jedná len o poslíčky. „Tak teraz si to už nespletiem,“ pomyslela som si na ceste domov zamrznutým ľadoborcom. Čo vám budem vykladať, v nemocnici sme boli ešte ďalších 5x než si ma tam nechali s tým, že konečne rodím. 

Pepa chcel pôrod absolvovať so mnou. Bola som za to rada, nechcela som tam byť sama. Všetko prebiehalo v poriadku, celkom sme si to i užívali. Pepa vytiahol telefón, pustil hudbu a ja som poskakovala na nafukovacej lopte v doprovode pesničky AKM od Rytmusa. V klipe Rytmus pokyvoval hlavou na tóny chytľavého songu a sedel pri tom v obitej dodávke. No a to som bola presne ja, len na veľkej nafukovacej lopte. Bola to sranda až dovtedy, kým ma nezačali znepokojovať kontrakcie naberajúce na intenzite. V momente, keď sa to už nedalo vydržať, som si nechala pichnúť epidurál. Nebudem vám kecať, dlho som s tým neotáľala. Som proste posera. Je až vtipné, keď som si s odstupom času čítala môj pôrodný plán, ktorý som mala so sebou v nemocnici. Hlavne žiaden epidurál, pôrod do vody, bonding a prirodzený pôrod bez zbytočných zásahov. Ani jeden z týchto bodov sa nenaplnil. Pri žiadosti o pôrod do vody ma schladili studenou sprchou, že pôrodný box s vaňou je obsadený. Iný nemajú. Pokiaľ teda pani, čo ho blokovala, do pár sekúnd neporodí a následne pani upratovačka s jediným cieľom potešiť moju dušičku, expresne nedá do poriadku daný box, nemám šancu. Spomínam si ako mi Pepa po nejakej dobe popisoval reakciu pani upratovačky, ktorá dávala do poriadku pôrodný box, v ktorom som rodila ja. Mal totiž možnosť tam s touto milou pani stráviť pár minút, kým som bola na sále. „To je ale svinčík,“ znelo znechutene z úst pani, v prípade ktorej by si človek myslel, že sa jedná o jej dennú rutinu. Buď bola v práci nová alebo tam došlo ku krvipreliatiu ako na bojovom poli. Tipujem tú druhú možnosť. Chudák Pepa. Mal ohromné šťastie, že na ňho pani upratovačka nezaútočila v domnení, že za to môže on. Pravdepodobne to neurobila preto, že by to tam jeho krv zasvinila ešte viac.

Po celkovej anestézii som sa prebudila až po pár hodinách. Hneď na to mi priviezli to malé klbíčko šťastia. Mrzí ma, že som Lili videla až s takým časovým odstupom. Dokonca ma neskôr mrzelo, že som ten pôrod nedotiahla do konca. Cítila som sa, ako keby som zlyhala. Tieto pocity ma ale rýchlo opustili. Najdôležitejšie bolo, že to dobre dopadlo a obe sme boli v poriadku. Doktori mi tvrdili, že Lili nedorotovala do pôrodných ciest, nejak sa tam proste zasekla. Keď jej začali slabnúť ozvy, nebolo o čom dlho premýšlať a šlo sa na sálu. 

Môj pôrod prebiehal v nemocnici, ktorú spája s našim domovom len pole. Teda aspoň z nášho uhlu pohľadu. Niekedy, keď večer venčím psa a vidím vysvietenú nemocnicu, spomeniem si ako naše pra prastaré mamy rodili na poli. Len tak si odskočili od kopania zemiakov porodiť a potom sa vrátili k práci. Pre mňa to boli najsilnejšie bytosti na zemi. Keď trochu zveličím moju situáciu, tiež som „skoro“ rodila na poli. Teda za poľom, kde je nemocnica, ale to je fuk. Zrejme nebudem úplne najsilnejšia bytosť na svete a s pra prastarými mamami sa nemôžem porovnávať, ale mojej novej životnej role som sa chopila ako najlepšie viem.