Často som myslela na to, ako bude prebiehať môj druhý pôrod. Teda často som na to myslela až v okamihu, keď som bola znovu tehotná. Tiež vám príde úsmevné, ako sa môžu ľudia vo vašom okolí pýtať či plánujete ďalšie dieťa len pár dní po tom, ako ste sa stala prvýkrát matkou? To ako vážne? Práve ste zažili šok z najšialenejšej bolesti, akú ste kedy zažili a na akú sa nedá ani pripraviť a oni sú schopní sa opýtať toto. To je ako keby ste sa práve prežrali hamburgerom a hranolkami, pupok vám preteká z nohavíc a niekto sa vás opýta či si dáte ešte jeden? Nie, díky. Na teraz mi jedno dieťa (i jeden hamburger) stačí. Ale do budúcna nevylučujem, že si jedno dieťa ešte nechám upiecť.

Keď nastal tento moment, napadali ma prirodzene myšlienky ako budem rodiť. Tentokrát prirodzene? Ale pôjdem zase pod kudlu? Osud to zariadil tak, že som mala nastúpiť na plánovaný cisársky rez. Osudu som sa nebránila a ráno nastúpila do nemocnice. Bola som nervózna a zároveň plná očakávaní. Mal sa mi narodiť syn, ktorý svojho lulina pyšne ukazoval na každom ultrazvuku. Bol to jednoducho borec, ten sa s tým  určite nebude párať a príde na svet raz, dva, tri.

V pôrodnici som sa ale dozvedela, že nie je isté, či ma dnes vôbec prijmú. V noci sa totiž strhla obrovská búrka a množstvo žien sa rozrodilo. Pôrodnica bojovala s naplnenou kapacitou. A to som si myslela, že môj prvý pôrod vyvolaný náhlou zmenou počasia, kedy sa mi narodila „Daenerys za bouře zrozená“, bola iba náhoda. 

Po pár hodinách čakania ma nakoniec previezli na sálu. Tentokrát som mala lokálnu anestéziu a tak som sa tešila, že malého Pepíka uvidím hneď ako vykukne na svet. Poviem vám, bolesť som necítila, ale veľmi divné pocity plné škubania, naťahovania a tlačenia na brucho a orgány, som registrovala. V duchu som si hovorila, nech to už nejak urýchlia a bude koniec. A dočkala som sa. Spoza plachty, ktorú som mala natiahnutú na úrovni krku, na mňa vykuklo jedno malé fialové stvorenie, ktorému vôbec nebolo do smiechu. Ja som sa na ňho ale zamilovane usmievala celú dobu. Pepa si tentokrát malého mohol zmerať a označiť hrde jeho nožičku priezviskom. 

Na oddelení šestonedelia, kam ma neskôr presunuli z JIS, mali pochopiteľne tiež problém s obsadenosťou. Márne som sa snažila o nadštandarnú izbu. Tie boli dočasne zrušené, stali sa z nich klasické izby, na ktorých ležalo ešte o jednu rodičku viac než normálne. Takže som sa ocitla na izbe, kde sme sa celkom tlačili štyri. Spomínam si, ako sme na nadštandardnej izbe trávili zoznamovanie s Lili. Teda nie že by to bol nejaký luxus, hlavnou výhodou bolo súkromie a vlastná kúpeľňa. A tiež to, že tam mohol byť so mnou Pepa. Síce si tento nadštandard musel vychutnať na zemi v spacáku, ale bol tam a to bolo najdôležitejšie. Pepa sa vtedy činil. Ja, typická prvorodička, som už miestami kolabovala z toho, že neviem utíšiť svoje nadštandarne revajúce dieťa. Pepa si poctivo študoval návod na internete a skúšal všetky praktiky, ktoré mali viesť k utíšeniu Lili. Teda okrem dojčenia, to bolo stále na mne. Bol schopný toto malé vrieskajúce mimino utíšiť a tváril sa pri tom až nadmieru sabaiste. Vypadalo to, ako keby už mal niekde odchovaných minimálne 10 detí a schovával ich niekde doma v pivnici. V ten moment to bola obrovská pomoc.

Bolo mi jasné, že tu so mnou tentokrát Pepa byť nemôže. Musel predsa domov za Lili. Zostali sme tu len ja a Pepík. Teda okrem nás ešte preplnené oddelenie matiek s miminami, ktoré vrešťali na každom rohu 24 hodín denne. Mala som síce šťastie a Pepík bol veľmi tiché, často spinkajúce a nenáročné bábätko, ale okolitý ruch a krik mi tú absenciu detského plaču kompenzoval. Po pár hodinách som už tieto rušivé elementy nevnímala a vychutnávala si moje tiché voňavé miminko. Oprášila som si spomienky na to, ako držať, zaobchádzať, prebaľovať a kúpať takto malého človiečika. Na tieto veci sa nejak nezabúda, stále to má človek v hlave uložené. Pepík bol bábätko za odmenu, skoro ani hlásky nevydal.

Všetko sa ale zvrtlo, až sme dorazili domov. Začali ho trápiť prdíky a vôbec to neznášal statočne a chlapsky. Ani nočný spánok už nebol to čo býval v pôrodnici. Ale to už k novorodeniatkam patrí. A ako ste rodili vy? 😊