Tento článok  nemá za cieľ znevažovať alebo zľahčovať situáciu okolo covidu. Popisuje len moju osobnú skúsenosť a to ako sa celá situácia dotkla mojej rodiny. A keďže je to môj blog, môžem si v ňom písať o čom chcem.

Od kedy vláda nastavila prísnejší lockdown, moje dni na materskej ubiehajú tak nejak rovnako. Kreslíme si s deťmi, tvoríme, staviame lego a keď nám to počasie dovolí, utekáme na záhradu alebo na ihrisko. Do toho rutinné nezaujímavé činnosti tipu varenie, upratovanie, pranie. S týmito nudnými, ale potrebnými činnosťami, mi pomáhajú moje kamošky sušička, pračka a umývačka riadu. Nedávno k nim pribudol i robotický vysávač. Konečne nejaký chlap do gangu. Keď sa tak nad tým zamýšľam, tak ich síce nazývam kamoškami, ale ešte som im nedala mená. Každá kamoška má mať predsa meno. Sú mi verné už nejaký ten piatok a tak by stálo za to, aby som ich z kategórie „domáci pomocníci“ (do ktorej niekedy radím aj deti) presunula do kategórie „my best friends, ktorí mi umožňujú sa z toho kurva doma neposrať.“ Možno sa predsa len zamyslím a nejaké mená im vymyslím. Asi som už na covidorodičovskej príliš dlho.

To naša dieslová mašinka už dávno hrdo nesie meno Filip. Ako manžel kráľovny Alžbety. Jeho dlhoročná služba v prospech našej rodiny je podmienená možno práve jeho vznešeným menom. I keď deti sa k Filipovi s úctou nechovajú. Jeho interiér pripomína skôr zariadenie na prevoz dobytka. Sem tam v ňom i niečo zapácha, ale nájsť zdroj zápachu je takmer nemožné. Deti si dávajú poriadne záležať na tom, kam hnisajúci kus jedla uschovajú. Je nielen oku neviditeľný, ale ruka normálneho dospeláka sa k nemu proste nedostane. Keď sme naposledy nechávali čistiť interiér auta, firma to na nás skúšala s tým, že sa jedná o nadmerné znečistenie a bude si to vyžadovať príplatok. Hmm, tak díky „pomocníci“.

No ale k veci. Jedného dňa sa stalo, že sme sa začali cítiť špatne. Najprv deti. Tie ľahli s bolesťou bruška a hlavy, o pár dní Pepa a niečo sadlo i na mňa. Pepa nechcel nič podceniť a objednal sa na testy. Pár minút po príchode domov mu cinkla sms, že je pozitívny. S pocitom bolesti hlavy a nádchy som sa objednala na test i ja. A náhle som sa ocitla v inom svete. Stála som vo fronte plnej ľudí v respirátoch čakajúcich na antigénové testy. Organizátori volali skupinku ľudí objednaných na určitý termín a posielali ich do príslušného radu. Nečakala som v ňom síce dlho, ale i tak sa mi hlavou honilo, že tento svet nespoznávam. Predo mnou odberový tým v ochranných skafandroch, ktorí robili stery z nosohltanu. Takýto obrázok som naozaj videla len v katastrofických filmoch. Aby som to uviedla na pravú mieru, v centre mesta som už dlho nebola. V týchto časoch sa vyskytujem buď doma alebo v blízkom okolí. Mala som z toho veľmi divné pocity. Na chvíľu som sa zahľadela na vtáky poletujúce nad hlavami ľudí čakajúcich v radoch. Slnko svietilo a oni si užívali svoj let a slobodu tak, ako keby sa nič nedialo. Snáď sa už veľmi skoro svet vráti do poriadku a budeme voľní ako tie vtáky. Nemyslím tým len slobodu čo sa týka občianskych práv, ale i voľnosť, ktorú prinesie porážka vírusu zo zdravotného hľadiska. Vírusu, ktorý sa medzi nás dostal tak nenápadne a z tak ďalekých končín, že si nik nepripúšťal, čo všetko môže spôsobiť.

Odberové miesta sídlili na výstavisku. Na mieste, kam sa chodili ľudia kedysi baviť na koncerty, kde si moji rodičia prišli užiť na živo vystúpenie otcovej obľúbenej skupiny Kiss, kde by nikoho ani vo sne nenapadlo myslieť i na niečo negatívne. Svet sa zmenil. „Šalina“ (električka), ktorou sme sa kedysi presúvali štandarne mestom, je dnes už dopravný prostriedok, ktorému sa človek vyhýba. Pepík sa v nej za svoj život viezol snáď len raz. Keď do nej zas raz naskočíme, určite to bude pre ňho niečo neskutočné. Stačí len, keď vidím, ako ju obdivuje z auta.

A ako som dopadla? Aj ja som mala pozitívny výsledok. A tak som dostala k MDŽ celkom neobvyklý darček. Čaká nás karanténa, nákupy cez internet, Pepu práca z domu, venčenie psa na záhrade. Vlastne žiadna veľká zmena. I keď jedna by sa našla. Díky strate čuchu som včera necítila Pepíkove hovná. A to si dá vždy poriadne záležať na tom, aby sa menej trénovanému jedincovi z toho poriadne dvíhal žalúdok. Večeru som si tiež moc neužila. Nikdy pred tým mi toasty nechutili ako nejaká prapodivná hmota bez chuti. A to som do nich zakomponovala výborné údené sýrečky zo Slovenska. Priebeh máme inak všetci mierny a tak to dúfam i ostane. Držím palce všetkým, ktorí bojújú s covidom za omnoho ťažších okolností. Držte sa a k MDŽ posielam hlavne zdravie. To je dnes úplne najdôležitejšie.