Díky deťom je u nás doma hlučno, chaos a nadmerná produkcia nepríjemných zvukov. Kompenzujem si to tichým režimom robotického vysávača, sledovaním televízie takmer bez zvuku a hudbu si zapínam len výnimočne. Ticho, to je ten sladký zvuk, ktorý často vyhľadávam. Okrem ticha som sa ešte často dožadovala poriadku. Ten ale s dvoma deťmi, jedným dospelým dieťaťom a mačkou dlho neprichádzal. Mačiek sme mali niekoľko, raz sme to dokonca skúsili i s dlhosrstou. Bola výstavne krásna, ale biele chlpy boli všade. Nevýhoda dlhej bielej srsti predovšetkým v okolí análneho otvoru spočíva v tom, že dlho biela nevydrží. Doma som nechcela mať všetko orazítkované a tak kocúr pravidelne navštevoval análneho kaderníka. Jedného dňa sa ale stalo, že nás opustil. Mali sme obľubu v britských mačkách a tie sú bohužiaľ často náchylné k srdečným chorobám. Posledný chlpáč umrel práve díky tomu. Po jeho smrti som si vedela predstaviť našu domácnosť i bez zvierat. Prípadne som si pripúšťala variantu menšieho stvorenia s menšími ambíciami v rámci prevratu, poškodenia a znečistenia domácnosti. Pepa ale malé hlodavce nemá rád, takže sme sa jednoznačne zhodli na tom, že tu to zvládneme bez chlpáča alebo iného bezsrstého stvorenia.

Týždeň bez zvieratka utekal a nám sa to tu zdalo nejaké neúplné. Deti síce hučali stále rovnako nahlas a bol ich stále plný dom, ale okrem Pepy sa už na gauči nikto nepovaľoval. Nejak nám to začalo chýbať. V tomto období zatemnenia mozgu nás napadlo skúsiť to so psom. Na svedomí to ma jednoznačne moja skoro švagriná (vždy je lepšie niekoho obviniť, hneď sa vám uľaví). Keď som totiž videla moje deti pri hrátkach s jej maličkým čoklom, prišlo mi to roztomilé. A tak sme začali podnikať kroky k výberu psa. Písal sa rok 2020. Ukázalo sa, že behom prvého jarného lockdownu nebolo vôbec jednoduché nejakého schopného psa obstarať. Zdalo sa, že sa všetci doma nudia a pes bol ich jedinou priepustkou na vzduch. Pes bol jednoducho nedostatkovým tovarom. Náš výber komplikovali aj moje skromné kritériá, ktoré som na psa mala: 

• nesmie strácať chlpy, 
• musí byť rodinný tip, 
• dokáže byť doma sám bez toho, aby ničil barák, 
• mal by byť schopný sa niečomu naučiť a 
• nemalo by to byť veľké hovädo. 

Pepa ale s posledným bodom nesúhlasil. Malé psy pre ňho nie sú psy. Psy sú potomkami vlkov a tie malé „mrdky“, ako ich rád nazýval, s vlkom nemajú nič spoločné. Takže som musela súhlasiť s kompromisom a hľadali sme medzi stredne veľkými plemenami. Až sme natrafili na whippeta. Sú to krásne, elegantné a inteligentné psy. Na cenu sa nepýtajte, díky nej ho totiž Pepa začal volať „pán šľachtic“. A tak sme si ho jedného krásneho skoro letného dňa vyzdvihli. Po zaplatení nám chovateľ mimochodom zmienil, že je to najväčší samec z chovu a odhaduje, že bude vážiť tak 17 kg. Hmm, super, to som pôvodne chcela vreckového psa. Bol ale neobyčajne roztomilý, hneď sme si malého Axela zamilovali. 

A prečo som toto obdobie označila ako obdobie zatemnenia mozgu? Kúpiť si dvojmesačné šteňa v období, keď máte doma ročné dieťa je pekne debilný nápad. Nezabudnem na našu dovolenku na Veľkej Morave. Apartmán sme si bookli tak, aby tam s nami mohol byť i Axel. V domnení, že si oddýchnem a preskúmame kus nového kraja, som mala veľké očakávania. Úplne som si ju ale nepredstavovala tak, že budem každú chvíľu číhať na psa, ktorý neudrží svoj močový mechúr- čúra a kadí na každom kroku. Najkritickejšie boli momenty po jedle a po spánku. I napriek snahe rýchlo ho dopraviť dolu na trávnik, stihol označkovať snáď každý roh koberca. A aby toho nebolo málo, z nakúpených psích maškŕt dostal hnačky. Do toho mi tam pobehoval malý Pepík, ktorý sa mimochodom práve naučil chodiť. Toto obdobie je spojené so skúmaním, tendenciou sa na každom rohu zamordovať alebo si minimálne zlámať väčšinu kostí v tele. Neustále vyvlačoval riad zo skriniek, do ktorých sa doma díky vyššie umiestneným úchytkám nedostal. Mal z toho neobyčajnú radosť. Povyťahovaný riad a ďalšie kuchyňské potreby vždy poctivo naaranžoval na podlahu tak, aby o ne človek v neočakávaný moment zakopol. Mimochodom skok na pokličku sa dá bez problému prirovnať k tomu, keď sa vám nečakane do chodidla zaborí kus lega. Pri pádoch sa podľa mňa schválne snažil o úder priamo do hlavy. Zlatá detská ohrádka, ktorá zostala doma.  

Pepa si vzal na starosť malého Axela a ja deti. Večer som padla do postele úplne mŕtva a Pepa, ten sa díky Axelovým žalúdočným problémom nevyspal ani v noci. Aby nás nebudil počas nočných výjazdov s cieľom zasviniť zelenú trávičku v blízkosti apartmánu, spal s Axelom vo vedľajšej miestnosti. Na seba sme mali minimum času, celú dobu sme striehli na zverstvo. Bola to cool dovča 😊

Axel sa veľmi rýchlo stal neoddeliteľnou súčasťou našej rodiny. I keď sme sa s jeho kúpou trochu poponáhľali, je to fajn spoločník 😊