Po tom, čo mi doktorka pri ultrazvuku oznámila, že naše druhé dieťa bude chlapec, som sa trochu zarazila. Najprv som samozrejme cítila obrovskú radosť. Hneď na to mi ale pred očami začali naskakovať obrázky, na ktorých bude môj syn nosiť ružové body, voziť sa vo fialovom kočíku, spať v ružovej postieľke a prvé príkrmy si bude vychutnávať z ružových misiek. Áno, nejak sa to pri Lili zvrtlo a ja som úplne prepadla ružovej. Lili v nej bola rozkošná, ale či v nej bude rovnako pôsobiť aj Pepík, som nedomyslela. Nechápte to zle, chcela som i druhé dieťa, ale neuvažovala som nad tým, že by mohlo byť mužského rodu. Sama mám sestru. Oblečenie, z ktorého som vyrástla po mne podedila sestra. Keď sme boli staršie, všetko sme si požičiavali a striedali. No a teraz čakal rovnaký osud aj Pepíka. Kúpa novej výbavičky neprichádzala do úvahy, všetko som už mala nachystané po prvom miminku. Pepík sa s tým bude musieť zmieriť. Myslím tým veľkého Pepíka. Neviem ako sa bude tváriť, keď uvidí svojho jediného syna v ružovom overale, ale snáď to zvládne. Je pravda, že som sa od tohoto okamihu rozhodla už ďalšie oblečenie a výbavu, ktorú by eventuálne mohol Pepík podediť, kupovať v neutrálnych farbách.

Nebol to len môj pocit, Pepa sa naozaj príliš pozitívne netváril, keď videl malého pobehovať v ružovom. I výber mena podliehal vybočeniu z našich pravidiel. Mal sa mu narodiť prvý a zároveň posledný syn (ďalšie deti už neplánujem) a tak prehodnotil nepísanú tradíciu, ktorej princípom bola originalita, neopakovanie mena po rodičoch a jeho ukotvenie v slovenskom i českom kalendári. Viedli sme o tom dlhé diskusie. Ja som sa síce dlho pre to pravé mužské meno nevedela rozhodnúť, za to Pepa mal jasno už od začiatku: „A čo keby sa volal Pepík?“ Príliš sa mi to nepozdávalo. Chceli sme predsa, aby mali naše deti unikátne mená, nie po rodičoch. U Lili sme sa na tom jednoznačne zhodli. Nechceli sme dopustiť, aby tu bola už štvrtá Kamila, prípadne piaty Pepík v rodine. Pepovi to ale tentokrát vôbec nevadilo. Ba naopak. Až príliš sa mu zapáčila myšlienka, že by jeho syn hrdo niesol meno Jozef V. „Jedná sa o zachovanie rodu, chápeš?“ skúšal to na mňa ako keby sa jednalo o významného panovníka a následníka trónu. Tak dlho mi tým pílil nervy, než sa mi to začalo pozdávať tiež. Predsa len, je to jeho syn a bolo by celkom roztomilé, aby niesol meno po jeho otcovi. A hlavne by potom nemal myšlienky na ďalšieho Pepíka 😊

Novonarodenému Pepíkovi fialový kočík vôbec neprekážal, dokonca som sa ani nestretávala s pochvalnými narážkami na dievčatko. Možno ho od tejto tenkej hranice medzi ženským a mužským svetom zachránilo to, že nemal naušničky. Alebo sa proste tváril ako tvrdý „geroj“ a v ľuďoch s takýmito myšlienkami vzbudzoval strach a hrôzu.

Keď bol Pepík starší, obľúbil si jazdu na ružovom odrážadle, ktoré pripomínalo motorku. Od nesmelého posadenia na motorku sa dopracoval až po kaskadéra, pre ktorého žiadne nebezpečné fintičky neboli problém. S úžasom som pozorovala ako sa vozí s nohami vyloženými na riadidlách motorky, ako vo vysokej rýchlosti nevenuje ani najmenšiu pozornosť jazde a nahadzuje na mňa úsmev s jeho povestnými jamkami na lícach alebo ako dokáže na poslednú chvíľu ubrzdiť svoju zbesilú jazdu na konci terénu i napriek hlave zaklonenej dozadu. Týmto výkonom samozrejme predchádzal nejeden pád. Tie najhoršie nehody zapríčinili i to, že sa Pepík ocitol pod kolesami tejto diabolskej mašinky. Vždy sa z toho ale oklepal a pokračoval ďalej. Nespomínam si, že by Lili mala v obľube tento štýl jazdy. I keď by sa zdalo, že je Pepík naozajstný drsňák, vonku už na motorke taký macher nie je. Je to pre ňho nepreskúmaný terén. Pohybuje sa v ňom veľmi obozretne. Po niekoľkých metroch vždy zastaví a na pár minút sa niekam zahľadí. Buď je opatrný a nechce, aby ho niekto videl jazdiť na ružovej motorke alebo len starostlivo vyberá terén pre svoje nové, drsné, exteriérové číslo. Dúfam, že sa jedného dňa nedočkám preskakovania ohnivého kruhu alebo šialenej jazdy na motorke, z ktorej by šľahali plamene. Naozaj neviem, čo sa mu honí tou malou hlavičkou. Šibalsky sa na to tvári dosť. 

Ďalší dopravný prostriedok, ktorý na ňho čaká je odrážadlo na dvoch kolesách. To je už iný level. Určený pre drsných chlapov. Keď ale vidím, ako nezávisle a odvážne používa ružovú motorku, možno tento level preskočí a nasadne rovno na bicykel. Tak či onak, motorka je jeho posledný priateľ na kolesách v ružovej farbe, ďalší ho už čakajú v neutrálnych farbách 😊