Tak ako sa dopĺňajú Jin a Jang v dávnej čínskej filozofii,  tak do seba zapadajú i dieliky zvané Pepík a Lili. Pepík – rozvážny, kľudný mládenec. Lili – temperamentná, odvážna, zrodená pre každú lumpárničku.

Najviac je ich rozdielnosť vidieť v spoločnosti iných detí. Zatiaľ čo Lili odjakživa utekala za deťmi na ihrisku s cieľom zoznamovať sa, Pepík sa ma vždy držal a ďaleko sa nevzdialil. Aby som bola úplne presná, nevzdialil sa odo mňa ani na meter. Keď som si musela odskočiť za Lili, ktorá práve spadla z hojdačky, Pepík túto niekoľko sekundovú osamelosť neniesol vôbec statočne. Jeho krik a prosby o urgentný návrat k bohyni matke sa niesli široko ďaleko. Nezainteresovaný človek by mohol nadobudnúť dojem, že sa jedná o neodpustiteľné týranie dieťaťa. Takýto „odskok“ k druhému dieťaťu si teda nemôžem dovoliť. Pepík musí všade so mnou. Keď za mnou minule prišla Lili, že potrebuje čúrať, Pepík a lá bodyguard musel s nami a strážil sestru za rohom ihriska. 

So susedkami si občas chodíme zacvičiť na detské ihrisko, zatiaľ čo sa naše deti venujú preliezačkám. Myslíte si, že sa Pepík hojdá na koníčkovi alebo hrá v piesku? Omyl. Celú polhodinu je schopný stáť veľmi blízko mojej osoby a sledovať ma. Keď v rámci kruhového tréningu bežíme dokola, robí paniku s každým krokom, ktorý znamená vzdialenie sa od jeho výsosti. Neuteká za mnou. Tým sa vôbec neobťažuje. Jednoducho stojí na mieste a hystericky kričí.

Za to Lili už od okamihu čo sa postavila na nohy, nemala problém zdržiavať sa v spoločnosti iných ľudí. Pamätám si, keď sme ju ako 17-mesačnú vzali do Talianska. Pobehovala tam po pláži a každému hrdo predstavovala tatinka. Ukazovala na ňho prštekom so slovami „tata“. Mňa nepredstavila nikomu. Netuším prečo. Informáciu o mojej existencii si chcela nechať pre seba. Asi som jej tam robila hanbu. To, že slovo ostych jej nič nehovorilo, dokazovala aj tým, že na pláži nahá predvádzala ľuďom pozíciu strechy. Snáď jej to neostane až do dospelosti. I v hoteli si nabrnkla nejakého malého Taliana. Mimochodom to, že obháňa radšej chlapcov jej zostalo až do dnes. Má len štyri roky, ale toľko kamarátov mužského pohlavia, že ich snáď už ani nie je možné spočítať. Pokiaľ sa nájde v jej friendliste nejaké dievča, musí byť rovnako bláznivé a mať sklony k blbinkám ako chlapec.

Podobne sa doplňujú aj pri jedle. Lili vždy zje výhradne prílohu a Pepík vyzobe mäso. Lili zbožňovala kurzy plávania, Pepík celý kurz plače, ukazuje prstom cez okno smerom k autu a kričí mi do ucha „peeeeč“ alebo „taaaam“. Lili ako bábätko neznášala cestu autom, Pepík si v kľude sedí a čumí do blba. A takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej.

Moji Jin a Jang sa aj navzájom podporujú, nemôžu bez seba existovať. Lili si z Pepíka urobila živú bábiku a tak ho vždy rada oblieka bez ohľadu na to či mu navlieka chlapčenské alebo dievčenské oblečenie. Pepík nenamieta. Dokonca mu to príde natoľko normálne, že včera trval na oblečení Lilinej tutu sukne. Ako malé miminko sa mu síce ušlo nejaké to ružové body po Lili, ale sukniam a šatám sme z preventívnych dôvodov vždy vyhýbali. Tak neviem kde sa stala chyba. Nedávno sa ale karta obrátila a Lili učila Pepíka ako má obliekať on ju. Už párkrát na mňa skúšala, že sa sama obliecť nevie a chce pomôcť i keď je na to samozrejme veľká už dosť. Myslím, že to malé prefíkané dievčatko si snaží vycvičiť svojho vlastného otroka. Ja som sa jej na to vyflákla a tak to skúša s niekým, koho vie jednoduchšie zmanipulovať. Pepík v nej totiž vidí svoj vzor. Je jeho big sister, ktorú nasleduje vo všetkom.

Hovorí sa, že Jin a Jang sú na sebe závislé. Jeden nemôže existovať bez druhého. Asi na tom niečo pravdy bude. Milujem ich sledovať pri spoločných blbinkách a som vďačná za ich cool súrodenecký vzťah. S určitosťou viem, že i ja som na nich závislá. I keď niekedy nezvládam vstrebávať všetok ten chaos a hluk okolo mňa, ich energia ma svojim spôsobom dobíja.