Napriek tomu, že škôlky sú už nejaký ten piatok díky covidu zavreté, pretrváva u nás dodnes jeden škôlkový neduch. Ok, tak tých neduhov bude viac, ale tento je z nich azda najvýraznejší: „Kámo, nekámo.” Jedná sa o selekciu medzi rovesníkmi v duchu kamarátstva a úhlavného nepriateľstva. Na to, aby ste sa dostali zo strany „kámo” na opačný protipól „nekámo”, stačí niekedy naozaj málo. Naposledy si o to koledoval junior, keď siahol čo i len jedným prštekom na čerstvo nakresleného a vystrihnutého koníčka, ktorého vytvorila Lili. Pepík mal potrebu ukojiť svoju zvedavosť a tak sa po vyškrabaní na stoličku odvážil siahnuť na jej nový umelecký výtvor. Lili vybuchla ako sopka, celá zčervenala a začala bezhlavo kričať na Pepíka, nech okamžite nechá jej koníčka na pokoji. Pepík pokračoval vo svojom odvážnom bádaní a to Lili rozčúlilo ešte viac. Pepa sa vyplašene díval na Lili a začal hľadať v telefóne číslo na exhorcistu. Lili sa zahnala na Pepíka a nebyť mojej obrannej reakcie, určite by mu jednu uvalila. Áno, to je ten sekundárny neduch, o ktorom som hovorila na začiatku. Násilie. Buď sa to v deťoch prebúdza vekom samo alebo to odchytia od kamarátov. I keď by si to Pepa niekedy svojimi srandičkami zaslúžil, nemlátim ho. A ani on mňa. Keď si ale spomeniem na niektoré moje temperamentné reakcie, ktoré so mnou prežil v prekvapivo pokojnom duchu, nafackovala by som si sama. Ale k veci. U nás doma nikto nikoho nemláti. Takže sa vraciam k pôvodnej úvahe, že to zrejme súvisí s obdobím vzdoru a stretávaním sa s podobnými pidiľuďmi, grilujúcich sa vo svojich emóciách, s ktorými si nevedia rady.

Po pokuse o zamordovanie či minimálne zmrzačenie brata, z Lili vyletelo jasné: „Nekámo.” Na podporu svojho verdiktu použila dôrazný palec smerom dolu a lá Ceasar. A takto sa to opakovalo niekoľkokrát. Na ihrisku, keď si niekto dovolil obsadiť Lili hojdačku či na prechádzke, keď si Pepík zaumienil vziať zo zeme papek, ktorý mala vyhliadnutý práve Lili. Za starých dobrých čias, keď ešte fungovala organizácia s názvom škôlka, sa slová ako kámo a nekámo niešli šatňou z každého kúta. A to sme v šatni trávili nemalé chvíle. Reakcie rodičov boli rôzne. Od pranierovania za veľmi nevhodné správanie až po nenápadné úsmevy, ktoré vonkoncom nemali slúžiť ako podpora týchto žabomyších konfliktov. 

Ale existujú aj pekné chvíle. Keď sa Pepíkovi niečo podarí, Lili ho obdaruje úsmevom a palcom hore s konštatovaním: „Kámo.” Najčastejšie to býva spojené so spiknutím proti rodičom. Úplne najviac ma dostalo, keď to po pár dňoch pochytil od Lili i Pepík a malým prštekom vykrikoval po byte svoj verdikt. Namiesto palca však používal ukazovák.

Keď som si raz písala s kamarátkou, ktorá ma doma dve podobne staré dievčatká ako Lili, náhodou sme zabrúsili na túto tému. Po prvotnom šoku z nej vyliezlo, že u nich doma sa deje niečo podobné. A to s Lili vôbec nechodia do rovnakej škôlky. Respektíve nechodili. Uvidíme, či sa deti ešte škôlky niekedy dožijú. Osobne si myslím, že ich znovuotvorenie je naplánované na Liline 18.-te narodeniny. Je až priam neuveriteľné, ako sa táto hra na intuitívnu voľbu priateľov a nepriateľov, rozmáha mestom. Šíri sa to ním ako prd vo vetre. Tak som teda zvedavá ako dlho ich to bude baviť 🙂