Áno, je to tak, i môj malý čert nedávno oslávil 2. narodeniny. Nedá sa mi k tomu nenapísať to, čo sa od typickej zdeformovanej matky rozplývajúcej sa nad svojim mláďatkom, čaká – ako rýchlo ten čas letí. Len nedávno mi ho vytiahli z rozpáraného brucha a dnes je už z neho veľký chlapík hrdo ukazujúci na ruke až 2 pršteky znázorňujúce jeho vek. 

Oslava narodenín sa niesla v rodinnom duchu. Deň pred ňou som už tradične piekla marcipánovú tortu. Túto aktivitu som do svojho života začlenila s narodením detí. Už pri Lili som sa chcela vyšvihnúť a upiecť jej k 1. narodeninám svoju úplne prvú marcipánovú tortu (s domácim marcipánom samozrejme). Odvážne som si vytipovala tortu s marcipánovými tučniakmi ťapkajúcimi na povrchu ľadovej Antarktídy. Však na tom nič nie je, som umelecky založená, potiahnutie torty marcipánom a vymodelovanie pár malých tučniakov predsa pre mňa nebude žiadny problém. Len čo som sa na to ja, nepobozkaná skúsenosťami s touto extrémne lepkavou hmotou vrhla, narazila som presne tak tvrdo ako odtrhnutý kus ľadovca ohrozujúci malých tučniakov na pevnine Antarktídy. A že moji tučniaci teda dopadli. Fotku vám radšej ukazovať nebudem, hanba ako svet. S každými ďalšími narodeninami sa ale moje kuchárske marcipánové umenie zdokonaľovalo a k mojim deťom sa konečne dostala torta, ktorá nevypadala ako za trest. Tak ako sa učím vychovávať svoje deti a zo začiatku som s tým nemala vôbec žiadne skúsenosti, tak som si vycibrila i moje pečenie. Moje deti majú proste tú smolu, že sú mojimi pokusnými králikmi vo všetkých smeroch.

Juniorova torta sa niesla v duchu traktora pohybujúceho sa cestou obklopenou krásnou prírodou. V tomto veku je to u nás samé “brm brm”, “kaktor” a “avto”, takže je jasné, čomu Pepík momentálne holduje. Na oslavu sme sa poctivo pripravovali. Balóniková výzdoba sa nám pyšnila nad hlavami, Pepa nažhavil zrkadlovku a ja som sa konečne nahodila do šiat, aby som vypadala ako reprezentatívna matka. Moje dieťa sa za mňa predsa nebude hanbiť. Na Pepíkovu párty dorazili i ďalší členovia rodiny. Všetko bolo nachystané a mohlo to celé vypuknúť.

Pepík zaznamenal na torte malý traktor a zábava naozaj začala. Najprv len nevinne opakoval: “kaktor, kaktor”, čím dával najavo, že má o tento predmet záujem. Neskôr, keď sme zjavne nepochopili, že ho chce bez zbytočného odkladu podať do ruky, začal kričať “kaktor” o čosi intenzívnejšie. Pepa tortu nemal ešte nafotenú a stále sa ešte nesfúkli sviečky, preto sme sa túto priemyselnú mašinu snažili na torte udržať čo najdlhšie. Lenže Pepík sa na sfukovanie sviečok netváril a vlastne ho nezaujímalo nič iné, len ten traktor. No a tak mu ostávalo iba jediné – nahlas jačať, hádzať sa o zem a veľmi nepríjemnými zvukmi sa dožadovať tomu, čo si zaumienil. Malý neandertálec sa teda predviedol. Týmto slovom označuje batoľatá  vo svojej knihe i známy spisovateľ Harvey Karp a ja s ním musím jednoznačne súhlasiť. Pepík sa síce nakoniec na sfúknutie sviečok nechal ukecať a naleštený červený traktor mu konečne pristál v ručičkách, ale situácií, kde sa choval ako jaskynný mužíček sa u nás doma v poslednej dobe vyskytuje až až. Nie že by som sa s tým pri Lili už nestretla, ale extrémy typu “hodím sa o zem a budem revať až kým mi nepraskne hnevom zčervenaná hlava” som spoznala až pri Pepíkovi. Už v časoch, keď sa obdobie vzdoru prejavovalo pri Lili som bola šokovaná na akého Satana sa dokáže premeniť moje malé roztomilé dievčatko a po pravde ma to párkrát dohnalo i k slzám (ale psst – nikomu to nehovorte). To, čo sa deje s Pepíkom, je ale iná liga. Pri druhom dieťati som zistila, že v niektorých situáciách sa dokážem pre zmenu i ja premeniť na osobu, ktorou obyčajne nie som: flegmatik. Áno, niekedy už nemám silu riešiť niektoré situácie, typicky zagúľam očami a jednoducho čakám, kým sa to vyrieši samo. Mám pocit, že vysvetľovanie Pepíkovi, že niečo robiť nesmie (a prečo to robiť nesmie), že ak ešte malú chviľočku vydrží, získa to, čo je predmetom jeho hnevu, že ak urobí to čo chcem ja, bude to v jeho prospech atď, zatiaľ nemá príliš veľký význam. Vysvetľovanie samozrejme praktikujem, viem, že ma niekde v hĺbke svojej vzdorovitej dušičky vníma a raz to snáď i pochopí, ale vnútorne sa bijem s tým, že som z tohto obdobia už úplne vyšťavená. A to sme prosím pekne ešte len na začiatku! Nebojte, neprepadám beznádeji. Vždy sa potom z toho nejak oklepem a pred nervovým zrútením ma drží myšlienka, že to takto nebude navždy.

Ale späť k oslave. Nakoniec to bolo príma, torta celá padla a všetci si pochutnali. Keď sa blížila Pepíkova hodinka spania (moje absolútne najkrajšie 3 hodiny šťastia, slobody a dobíjania bateriek), tak sa samozrejme náladička zase trochu pokazila. Malý jaskynný mužíček sa nedobrovoľne vybral do svojej jaskyňky a prebudil sa zase ako anjelik. Ešte šťastie, že narozdiel od neandertálca, Pepík nie je schopný založiť oheň. Je jasné, že by si za žiadnych okolností nenechal vysvetliť, prečo sa oheň doma nezakladá a po tom, čo by spálil náš byt i ľudí v ňom, by mi jednoznačne vyhasla i tá posledná nádej na to, že sa raz dožijem dňa, keď moje deti konečne z obdobia vzdoru vyrastú 🙂