Nedávno som si uvedomila, že sa dosť často hrbím. Úplne najviac mi to docvaklo, keď som sa bavila s mojou susedkou. Pri vstupnej prehliadke do práce, kam nastupovala po materskej, jej doktor s údivom oznámil: „Ale veď vy sa hrbíte!” Dobré ránko, pán doktor, práve ste objavili Ameriku! My, matky sme za to permanentné hrbenie sa štedro platené rodičovským príspevkom od štátu. O tom ste asi ešte nepočuli? 🙂

Ja osobne sa hrbím pomerne dosť. Našťastie si netrackujem čas, ako dlho realizujem nejakú činnosť v predklone (vo všetkej počestnosti samozrejme), v opačnom prípade by som sa určite nestačila diviť. Môj chrbát mi to ale i tak prezradí sám. Keby vedel hovoriť, už dávno by ma poslal do prdele za to, ako mu dávam zabrať. Nešetrila som ho už v tehotenstve. Vytieranie podlahy v 9.mesiaci tehotenstva si teda bez problému zapamätal a dosť ma za to potrestal. Dával mi to pekne zožrať aj po pôrodoch. Nosenie dieťaťa, ktoré má tendenciu neustále naberať na váhe a súčasne sa po vás ustavične driapať, mu tiež nepomohlo. No a keď k tomu ešte pripojím pravidelné upratovanie, obliekanie, vyzliekanie, obúvanie detí a mnoho iných rodičovských povinností, divím sa, že zo mňa ešte nie je mrzák. 

Už párkrát mi chrbát dávala dohromady fyzioterapeutka. Po mojej prvej návšteve, kedy jej na dvere zaťukal Quasimodo po mŕtvici ťahajúci za sebou nehybnú pravú nohu, do ktorej mi vystreľovala neznesiteľná bolesť od chrbta, jej muselo byť jasné, že u nej nie som ani zďaleka naposledy. Musím uznať, že mala zlaté ručičky. Z poslednej návštevy som už odchádzala ako vzpriamený Homo erectus. Mimochodom viete, že už Homo erectus začal používať na dorozumievanie prvý primitívny jazyk? Vážne vám to nič nepripomína? Ja mám totiž silný dojem, že presne týmto jazykom sa bavím s mojimi deťmi. I toto je jeden z dôvodov, prečo matky cítia urgentnú potrebu odskočiť si od svojich detí a pobaviť sa s niekým dospelým. Prehodiť pár normálnych dospeláckych slov, prípadne sťažností, kľudne i nadávok, proste vypustiť ostrú slovnú paľbu z nevymáchanej, neustále kontrolujúcej sa „huby”. Mohlo by sa zdať, že v prípade matiek evolúcia hodila spätný chod, ale nenechajte sa zmiasť, vedci tvrdia, že človek vzpriamený (Homo erectus) bol jeden z najinteligentnejších tvorov, aký kedy kráčal po zemi. Po tomto zistení hneď cítim ako sa moje IQ blíži zase k návratu do čias pred materstvom.

Než sa ale zaradím do neustále kritizujúcej skupiny ľudí, ktorí majú na každý  prst desať sťažností, mám jedno perfektné riešenie: „Nehrbiť sa.” Tom som to ale vymyslela, že? 🙂 Úplná rada od fyzioterapeutky znela: „Cvičiť a nehrbiť sa.” Cvičenie som do života zaradila už dávno pred deťmi, ale to hrbenie, to je ťažký oriešok. Starého psa novým kúskom už nenaučím. Ale ok, snažím sa kontrolovať a keď si to uvedomím, tak sa na chvíľku zase narovnám. Stále mi ale šrotuje hlavou, ako naučiť telo a myseľ automaticky praktikovať niektoré činnosti tak, aby som sa nehrbila. Chodiť po ulici narovnaná ako páv je jedna vec, ale dvíhať zo zeme veci v balančnej pozícii polovičného mesiaca (jedna noha narovnaná, druhá v 90° uhle a spustiť sa s natiahnutou rukou a rovným chrbtom smerom k zemi) je trochu hardcore. Je to prirodzené asi tak ako dobrovoľné upratovanie izbičky v prípade mojich detí. Premeniť sa z krásnej labute na Quasimoda je jedna z daní, ktorú my, matky platíme za to, že sme darovali život. Ale čo by sme pre tie svoje šelmičky neurobili, že? Užite si Deň detí v plnej paráde a nezabudnite – nehrbiť sa!