Viete prečo matky milujú nakupovanie? Prečo sa vlastne tak nadšene hrnú na túto otravnú činnosť? Nemám na mysli nakupovanie oblečenia, to je iný level. V tomto prípade som niekedy k mojej peňaženke pomerne dosť nemilosrdná (teda v rámci možností). Najväčšiu úchylku pozorujem v nakupovaní oblečenia pre deti. Keď na mňa z regálov čučí toľko krásného oblečenia a ešte sa to na mňa usmieva spoza akčných cedúľ, tento boj nemám šancu vyhrať. Je to nefér, takto škaredo zarábať na úbohej matke na materskej. Obchody s oblečením – toto je správa pre vás! Že vás hanba nefackuje. Ani Pepa z toho nie je príliš nadšený. Dôrazne mi odporučil obchod, ktorý nesie podobné meno ako on, zďaleka obchádzať. A to sakra veľkým oblúkom. Inak mi vraj vezme tú kúzelnú kartu. Ja ale nechápem kde sa v ňom berie toľko zloby, veď ich spája tak krásne pomenovanie. 

Ale späť k nakupovaniu potravín. Túto aktivitu som ako pracujúci bezdetný človek priam neznášala. Oberalo ma to o drahocenný čas po práci, ktorý som chcela venovať buď zábave, športu alebo odpočinku. Pobehovanie v uličkách potravín a otravné vyčkávanie vo fronte pri pokladni ma priam ubíjalo. A keď sa konečne dostane človek na rad, tak na neho funí otrávená predavačka za pokladňou. Všetka česť predavačkám, ja som ako pubertiačka strávila za pokladňou celé prázdniny. A Bohu dušu, že som sa na ľudí tvárila rovnako. Len teraz sa na to dívam z druhej strany mostu. Musím teda konštatovať, že nákup potravín sa zdá byť otravným pre obe strany. Bolo to pre mňa nutné zlo. Tak prečo je to teraz inak?

Odpoveď je jednoduchá – deti. Keď ste s nimi celé dni a každý deň je tak trochu rovnaký, je pre vás myšlienka odskočenia si na nákup ako výhra v lotérii. Nejde ani tak o samotné nakupovanie, ide o to byť chvíľu sama. Nákup potravín je vlastne len maskovací manéver. Je úplne jedno kam idete a čo robíte, hlavne, že môžte byť chvíľu osamote len so svojimi myšlienkami. Žiadne napomínanie, vychovávanie, utieranie zadkov. Len vy a vaša hlava. To vám potom príde zábavné i vešanie prádla. Alebo dokonca i tá najnenávidenejšia činnosť v živote – žehlenie. Od nej som sa našťastie odprostila už dávno, keď som si vyslúžila kúpu sušičky. Ale dosť už k domácim povinnostiam. Denne ich realizujem toľko, že sa mi dvíha žalúdok, keď o nich ešte aj píšem. 

Nedávno som sa bavila s kamarátkou, ktorá mi v tomto pritakávala. Tiež čaká, až príde manžel z práce, povesí mu deti na krk a uteká do obchodu. Obsah nákupu ani útrata v tom nehrá žiadnu rolu. Došli doma sáčky do odpadkového koša? Alebo sú v kúpelni posledné 3 vatové tyčinky do uší? Vo vzduchu cítiť potrebu neodkladného nákupu a to je signál na nažhavenie motorového stroja smerom k obchodu. 

Raz som si takto kúpila farbu na vlasy. V snahe stihnúť si zafarbiť vlasy ešte kým dieťa spí (a kým sa ešte nedostavila Pepova nechuť alebo absencia času na stráženie detí), som uháňala autom domov. V hlave sa mi honila jediná myšlienka: ”Rýchlo, rýchlo, nech to stihnem.” Moja zahltená hlava spôsobila, že som na mokrej vozovke zabrzdila príliš pozde a v zákrute som skončila prednými kolesami v priekope. Samozrejme, že sa mi pred očami vybavilo, že ma Pepa zaškrtí, ale viete čo ma napadlo ešte pred tým, úplne ako prvé? Že si už tie vlasy teraz nezafarbím. Našťastie ma pomocou lana vytiahli z priekopu naši drahí susedia. Ponaučenie do budúcna? Ak sa snažíte čas pre seba využiť na 210 %, vačšinou to končí fiaskom.

Keď tak čítam svoje riadky, hovorím si ako hlboko som klesla, že mi na odreagovanie stačí ísť do obchodu. Kedysi to bolo fitko, príroda, výlety či cestovanie. Dnes sa príroda a výlety realizujú s deťmi, cvičiť som sa naučila doma a tak mi na útek ostávajú už len nákupy. A ako ste na tom vy? 🙂