Tak sa nám to konečne všetko rozvolnilo a my sme sa zhruba po roku mohli znovu vybrať na Slovensko. Lili a Pepík navštívili slovenského dedu, babi a svoju tetu, ktorá nás u seba prichýlila. Spoločné chvíle sme si užili, dokonca si na nás pripravili i pár zážitkových aktivít. Sestrin snúbenec pracujúci na železnici vybavil deťom možnosť previesť sa so strojvedúcim priamo v lokomotíve vlaku. Lili s Pepíkom sa najprv zdráhali a keď sa k tomu opakovane nemali, tak som si skúsila na chvílu riadiť vlak ja. Dokonca som si aj zatrúbila. Áno, najväčšiu radosť z tohto zážitku určeného primárne deťom sme mali nakoniec ja a Pepa. A keby len malú. Boli sme z toho nadšení ako malí fagani. Teda, nie tí naši. Tí sa na nás z diaľky mlčky dívali a ani nedýchali. Takto potichu som ich dlho nezažila. Je pravda, že som im spoza riadiacej stoličky strojvedúceho opakovala, že ich život je teraz v mojich rukách. Ale na to, že to bol len vtip, sa príliš netvárili. 

Ďalšou perfektnou aktivitou bolo strieľanie z malorážky, brokovnice a takej tej malej pohodovej pištoľky. Môj budúci švagor má totiž zbrojný pas a tak nás vzal na strelnicu. Samozrejme tentokrát to bola aktivitka určená len dospelým. Tá pohodová pištoľka, ktorú som spomínala, bola síce malá, ale kopala ako divá sviňa. Môj drsný Pepa strieľal z brokovnice od pásu ako pravý akčný hrdina. Ja už som z tejto zbrane mala trochu rešpekt a tak mi jeden výstrel bohate stačil.

No a do tretice sme sa mohli previesť na bágri. Ten môj švagor vie asi vybaviť všetko. Pôvodná myšlienka bola potešiť malého Pepíka, ktorý je teraz bágrikmi a inou stavebnou technikou úplne posadnutý. Ako to už v rozkopanom Brne v letných mesiacoch býva, z auta ich má možnosť pozorovať na každom kroku dostatok. A to dokonca u nás za barákom už viac než rok. Tam si nejak už dlhodobo nevedia rady s opravou cesty vedúcej priamo k nám. Kým si to Pepík z pohodlia auta nadmieru užíva, ja sa modlím, nech to tlmiče auta ešte nejakú dobu prežijú i keď sme ich menili minulý rok. Takže previesť sa v naozajstrom bágri a ešte si aj skúsiť ovládať radlicu, to ho proste musí dostať do kolien. Ale omyl. Keď báger naštartoval, Pepík naštartoval tiež. Jednak spustil hurónsky rev a ešte sa k tomu pustil i na útek pripomínajúci útek z Acatrazu. S tými jeho krátkymi nožičkami nahodil celkom vysokú rýchlosť, pri zdrhačke nepoznal brata. Môj malý hrdina zrejme preferuje bezpečie detskej autosedačky, kde sa na svoj obľúbený “bagi” díva z pohodlia a bez zbytočného hluku. Hlasný zvuk naštartovaného bágra mu evidentne nerobil dobre. Lili to tiež moc nebralo a tak sme si už tradične zážitok, ktorý sa vybavil hlavne kôli deťom, užili najviac my, dospelí. 

Na posledné tri dni sme sa presunuli do Tatier. Keď sa Lili dozvedela, že v Tatrách sa nachádza i Dinopark, o ničom inom nehovorila. Lili totiž miluje dinosaury. Bola z toho tak nadšená, že nám s tým pílila nervy až nadpriemerne často. My sme sa ale rozhodli, že si Dinopark necháme na posledný deň nášho tripu a pred tým si užijeme kus krásnej tatranskej prírody. Na veľkú túru to s deťmi nebolo, ale pohodová prechádzka okolo Štrbského plesa či šlapačka na Hrebienku, kde sme sa vyviezli zubačkou, to sa s deťmi realizovať dalo. Bolo to fajn, príroda im naozaj prospela. V dlho očakávaný deň sme konečne navštívili Dinopark. Všetky dinosaury boli schované v krytom priestore tak, aby im vonku nevyčuhoval ani dráp. Do sýtosti sme sa na ne mohli vynadívať až po zaplatení veselého vstupného, ktorý bol zrejme ovplyvnený tatranským fučákom šponujúcim cenu neúmerne vysoko. Ale tak, neurobte radosť 4-ročnej slečne, ktorá už pár dní o ničom inom nebásni. Na naše (ne)prekvapenie sa tu nachádzalo pár dinosaurov. Keď si T-rex dovolil na všetky deti stojace v jeho blízkom okolí nahlas zarevať, Lili a Pepík spustili svoju známu pesničku s názvom “Bojím” a upaľovali z Dinoparku rýchlo ako prd. Takto začalo naše leto. Hrôzostrašné zážitky na každom kroku. Ale nebojte, na Slovensku to býva dosť často i prima 🙂