Že stratíte s narodením potomka čas na seba a svoje koníčky, s tým sa dalo počítať. Neskôr, keď vás už chodiace deti kontrolujú i na záchode za prítomnosti nelichotivých zvukov a pachov alebo aj pri sprchovaní, prichádza i absencia súkromia. Ale, že v konečnom dôsledku stratíte akékoľvek právo na komunikáciu, tak to by ma nenapadlo. Áno, už s malým „ležákom”, ktorý je schopný prejavu len vo forme plaču (a to niekedy až nad mieru) sa jednoducho porozprávať s nikým nedá. Postupom času, keď tento človiečik nasaje do svojej slovnej zásoby namiesto nepríjemných citoslovcií i naozajstné slová, máte totálne po prdeli.

Uvediem vám pár príkladov. Tipnite si, čo môže priniesť matke na materskej trochu rozptýlenia do takmer identických dní, ktoré práve prežíva s deťmi? Pokec s kamoškou. Bingo! Či je už kamoška bezdetná alebo nie, na tom nezáleží. S bezdetnou si človek nostalgicky zaspomína na život pred deťmi a keď sa konečne zosynchronizujú dve matky, majú o čom kecať snáď do rána. Každá zo zúčastnených strán sa chce tak trochu posťažovať na svoju aktuálnu situáciu a naopak pochválit pokrokmi svojich detí. V prípade ak máte ako matka náskok a ste držiteľom staršieho dieťaťa, tak sem tam prebehne i nejaká tá rada do života. Samozrejme len taká, po ktorej je dopyt. Nežiadané rady nerozdávam. Tie majú ľudia radi asi tak ako prdy v uzavretej miestnosti. Nie je cesty von, takže sa ich musíte nadýchnuť i proti svojej vôli. Ale k veci. Celé stretnutie máte dopredu perfektne naplánované. V prípade matiek sa predsa zlezú deti, ktoré sa budú spolu hrať, zatiaľ čo vy si budete spokojne ucuckávať z cappuccina a  konečne si pustíte jazyk na špacír. Ale omyl, milé dámy. Realita je taká, že už samotné kafé pre návštevu človek chystá za nadmieru stresujúcich podmienok (preto sa častokrát uspokojíte i s obyčajným pressom i keď v pláne bolo cappuccino). Všetky deti na mňa začnú nemilosrdne chŕliť svoje požiadavky. Tie moje majú na srdci také, ktoré by ich ani nenapadli, nemať v byte návštevu. No a tie kamarátkine, tie sa ma pýtajú na niečo, čo nestíham ani vstrebávať, a nie  im ešte odpovedať. Keď už konečne uspokojíte všetky ich potreby a v domnení, že už je kľud si sadnete ku káve, celé to len vypukne. Ticho pred búrkou je vždy varovný signál. „Mami, ale on mi vzal dinosaura! Teta, môžem sa hrať s tamtou vláčkodráhou (vyloženou na najvrchnejšej polici, aby na to deti nedosiahli)? Mááámi, ale on ma štípol do zadku! Mááámi, ja chcem klokana povoziť na motorke, ale Pepík mi ju nechce dať!” No a takto by som mohla pokračovať do aleluja. S kamarátkou neprehodíte prosím pekne ani jedinú súvislú vetu! Jednoduchých pár slov skladáte za behu, kedy niečo ustavične podávate, utiarate niekomu nos či sa  snažíte zachytiť odniekiaľ padajúce dieťa alebo dieťa, ktoré má potrebu sa práve v tejto chvíli na vás škriabať. Z miestnosti sa stal totálny cvokhaus. Hluk a chaos ovládol atmosféru, vstup do miestnosti je len na vlastné nebezpečenstvo a rozhodne len pre tých najsilnejších jedincov. Nečudujem sa, že sa Pepa koľkokrát schoval do pracovne a tváril sa, že tam nie je.

Stretnutie mimo domov, je z hľadiska zábavy pre deti, o čosi lepšie. Býva tu menej konfliktov, každý si na ihrisku nájde to, čo ho baví. Nevýhodou je, že si nepokecáte už vôbec. Neustále musíte behať za deťmi, hranice, ktoré určujú steny či plot dobre známeho domáceho prostredia sú jednoducho fuč. Pokiaľ si každá matka behá za svojim potomkom, prehodiť pár slov je viac než nemožné.

No a ak si myslíte, že si pokecáte so svojim vlastným partnerom, tak to teda ani náhodou. Vždy keď sa pustíme do debaty, ktorej výsledok má byť nejaké významné rozhodnutie, deti nám začnú skákať do reči. Trochu ich upodozrievam, že nám to robia naschvál. Nedávno som si uprostred jednej konverzácie dovolila na chvíľu popremýšľať, kým odpoviem. Predsa len sme riešili niečo dôležité. A to bola chyba! Malý Pepík vycítil príležitosť a po tom čo sa pod ním otvoril priestor v zemi, vyškrabal sa z pekla a začal mi pod nosom píliť nervy, že chce kľúče od auta. Najprv som ho nevnímala a snažila sa odpovedať Pepovi. Neskôr ma jeho nepríjemný tón prinútil na neho upriamiť pozornosť a so zaťatými zubami mu vyhovieť.

Ja sa vlastne ani nečudujem, že sa matkám na materskej zužuje slovná zásoba. Precvičovať slová a komunikáciu je len veľmi vzácny jav. Jediná prevencia voči tomu, aby sa zo mňa nestal totálny idiot je snáď len čítanie kníh 🙂