Tak si po našej dovolenke v Chorvátsku kladiem otázku, čo vlastne človek očakáva od dovolenky? Odpočinok, relax, pohodu? A čo očakáva od dovolenky matka na materskej? Môj pravidelne nevrlý výraz o tretej ráno, keď za mnou junior prifičal so žiadosťou: „Maminka, spinkat so mnou!” a na to naväzujúci ešte nevrlejší výraz spojený so skorým ranným prebudením každodenne načasovaným s presnosťou švajčiarských hodiniek, sa úplne vylučoval s pojmom „odpočinok”. Dajme tomu, že magická sila mora sa tentokrát na dĺžke detského spánku neprejavila. Trochu mágie by som ale zrána brala, pomohla by mi nahodiť sa do pozitívnej nálady, ktorá by mi zabránila rozthať šelmy na kusy (prežili to, nebojte). 

Relax a pohodu, tie si dokáže užiť každý po svojom. S koktejlom v ruke, na lehátku vo vlnách mora či výletovaním. Byť to na mne, koktejl vymením za dvojitú vodku s džúsom, z lehátka vyleziem až v momente, keď sa moja intenzita opálenia vyrovná odtienu zadku paviána a na výletovanie sa s mojim orientačným zmyslom vydám s jednosmerným lístkom neznámo kam. Ale dobre, boli aj svetlé chvíle. Lili si to užívala plnými dúškami a malý Pepík spoznal prvýkrát slanosť morskej vody. I keď mu „osviežujúca” teplota vody nebola vôbec sympatická a po prvom kontakte s ňou sa mu už po zvyšok pobytu do nej nechcelo, aspoň sa nadýchal čerstvého vzduchu. Nie len, že do nej odmietal namočiť svoje malé hobitie nožičky, zdráhal sa k nej i priblížiť. Ja sa mu vlastne ani nedivím. Jeho prvé zoznámenie ho trochu zarazilo. Jedna malá beťárska vlnka si dovolila žblnknúť mu „flusanec” vody medzi oči. Len pohľad na rozburácané more mu pripadal hrôzostrašný. O slanosti a teplote pripomínajúcej práve roztopenú kocku ľadu, radšej pomlčím. Kiež by sa jednalo aspoň o ľad z koktejlu, ktorý som imaginárne každý deň pocuckávala vo veľkom. Ako správna matka som si ale musela zachovať čistú hlavu a tak som si až na jeden večer, kedy sme s Pepom urgentne potrebovali reštart, k alkoholu nepričuchla. Ale to sme ešte nevedeli čo sa na nás chystá. To by sme sa reštartovali každý večer.

S prevažujúcim jarným počasím (wtf – kto by to v auguste v Chorvátsku očakával?), úmerne klesal i náš pobyt pri vode. A to malo za následok nudiace sa deti. Je jedno či sa vaše dieťa nudí minútu alebo pol dňa, vždy si nájde nejakú vlastnú „zábavu”. Pepík sa tej zábavy chopil až moc a tak fixkou pomaľoval gauč a odtrhol kus koženky z jedálenskej stoličky. Je to tvorivý chlapec, to sa musí uznať. Dal si dokonca záležať na tom, že odchlípnutá koženka pripomínala tvarom Istriu. Umelecké vlohy má po mne. Tentokrát som na neho tak hrdá nebola, stálo nás to 30 eur. Poviem vám, Chorvátsko je pre nás zakliate miesto. Za čias dávnych bohov, hrdých náčelníkov a kráľov… Dobre, dobre, tak dávno to zas nebolo, myslela som za mojich bezdetných čias, sme sa už raz na rovnakom mieste s Pepou ocitli. Mladí, krásní, bezstarostní. Sightseeing sme si vtedy mohli užiť naplno a nerušene, niečo nás ale predsa so súčasným pobytom spájalo. Pokuta. Tú sme v minulosti dostali za to, že sme k nášmu tátošovi na 4 kolesách prišli asi pol hodinu po tom, čo nám vypršalo parkovné. Som si takmer istá, že cieľom Chorvátov je poslať turistov domov s holým zadkom. So spáleným holým zadkom. Platiť sa tam totiž musí za všetko.

Ale aby som to zakončila v pozitívnom duchu (to majú ľudia na IG radi), navštívili sme krásne miesta – urobili sme si výlet na ostrov Brijuni, kde sme videli Safari (vstup bol zdarma – chápete to?), videli ostrov Levan s krásnou čírou vodou, koloseum v Pule a párkrát si hovnili na poloostrove Kamenjak. O tom, ako sa Pepík bál na vlnách motorového člnu a ako si Lili odniesla suvenýr v podobe črevnej chrípky sa tentokrát rozpisovať nebudem (sľúbila som pozitívny koniec, že?). 

Pričuchli ste si tento rok morského vzduchu i vy?