Záver leta sa obvykle nesie v znamení chladnejšieho počasia a spomienok na letné zážitky. Tento rok bol ale iný. Kosu sme klepali už počas leta a na nostalgiu zatiaľ nebol čas. September sa totiž niesol v znamení svadby. A nie hocijakej – bola to svadba mojej sestry! Ako svedok som jej organizovala rozlúčku so slobodou. Tá sa mala odohrať v našom rodnom meste. Ani 400 km vzdialenosť, ani prvotná márna snaha nájsť spoločný termín rozlúčky s ďalšími 10 účastníčkami ma nezastavila v tom, usporiadať párty, ktorá stála za to. So sestrou sme nakoniec pretancovali “střevíce”. Tie moje som hrdinsky na štýl generála po vyhratom boji odhodila na ceste domov do koša a sestrine pľuzgiere jej zas zabránili v tom si tie svoje nasadiť znova. Mimochodom toto leto mám na konte už druhé lodičky, ktoré mi na nohách po pár hodinách doslova explodovali. Nechápem, kde inžinieri urobili chybu, keď sa moje malé princezničkovské chodidlá vekom premenili na hrošie tlapy. Lenže hrošia koža, ktorú som potrebovala pri návrate domov na boso, sa stratila neznámo kam. Na rozkopaný terén pred sestriným bytom budem ešte dlho spomínať. Stúpnutie na mäkkú rohožku pred bytom bol nebeský zážitok. Chôdza na boso je údajne zdravá, takže čiernotu, ktorú sme z chodidiel vyškrabávali ešte týždeň, radšej rýchlo vypustím z hlavy.

No a viete ako to býva s matkami, ktoré si po dlšej dobe vyjdú za zábavou? Na druhý deň im zase skáču deti po boľavej hlave. To ale nebol môj prípad. Na rozlúčkový víkend som dostala priepustku a tak som sa z kocovinky mohla vyspať do ružova. Polehovanie v posteli celý deň bez príjmania hlučnej rádiovej frekvencie z úst malých, na oko roztomilých človiečikov sa zrazu stal realitou. Ách, skvelý to pocit. Skoro ako stáť bosými rozsekanými chodidlami na mäkkej rohožke .

Týždeň na to sa odohrala svadba. Pricestovali sme už v plnej zostave. Už z úvodu moje povinnosti svedka mierne narušoval junior, ktorý sa rozhodol, že sa vyspí na hovno a bude to dávať všetkým poriadne najavo. Jediné pozitívum, ktoré som na tom videla, bolo, že som s tým počítala. Predsa len už malého satana dostatočne poznám a tak som sa nenechala vyviesť z miery. Stala som sa oficiálne jediným svedkom v histórií, ktorý odsvedčil svadbu s blonďatým príveskom na krku, ktorý mal neustále potrebu byť s niečim nespokojný. Vyhlasujem toto dieťa za kaziča zábavy a najhlučnejším človiečikom svadby. Našťastie sa obrad a hostina vydarila a tak na zvukový doprovod juniora ľudia rýchlo zabudli. 

Zábava bola v plnom prúde. Zatiaľ čo Lili na parkete vykrucovala svoje princezničkovské šatičky s nevestou, junior si šetril nohy a tancovať chcel výhradne zavesený na rukách. Keďže Pepa bol na svadbe fotografom, česť zatancovať si jeho otrocký tanec som mala ja. Neskôr, keď už sa juniorovi nepozdával ani rezanec v polievke, usúdili sme, že už je čas na odchod do ríše snov. Pre nás to znamenalo konečne zábavu bez okovov na rukách. Uspávania sa chopil Pepa, malý Pepík bol na rade prvý. Lili si tak krásne užívala každý moment s novou kamarátkou, že sme nemali to srdce ju poslať do postele. Po pravde, utešovala nás myšlienka, že keď šelmy uľahnú pozdejšie, na druhý deň ráno nám dajú viac priestoru vyspať sa. Ale hovno, hovno, zlatá rybka! Viete si asi predstaviť, kto mi ráno o siedmej pichal prštekmi do tváre. Junior má v hlave budík, ktorý ho za každých okolností prebudí v rovnakú rannú hodinu so slovami: “Vstávaj, je čas nasrať rodičov!” 

Svadba to bola krásna a nevesta ešte krajšia. Môj otec oficiálne vydal obe dcéry, preto vyhlásil, že ďalším nežným stvorením na rade je jeho vnučka Lili. Tak dúfajme, že to nebude tak skoro 🙂