Tak sme s juniorom začali chodiť na krúžok cvičenia. Za jeho 2,5 ročný život sme v porovnaní s Lili stihli akurát tak kurz plávania. Ten sa pekelne natiahol díky lockdownu až na 3 časti. Po každej pauze sa Pepík vracal do kurzu nespokojný, so slzami v očiach. Vždy, keď zaznel pokyn na nejaký plavecký výkon, Pepík ukázal malým prštekom smerom na parkovisko a z plného hrdla kričal, že chce “pééééč”. Nechápem, čo sa mu tam nepozdávalo. Voda bola teplá, lektorka príjemná. Neskôr som zistila, kde je pes zakopaný. Pepík totiž nemá rád povely. Pri predstave, že má predviesť svoje plavecké číslo na niečí pokyn, sa mu dvíha žalúdok. Junior je presvedčený, že nie je žiadna ovca a tak si rád blbne vo vode po svojom.

Jeho odpor voči rozkazom pozorujem aj doma. Pri prosbe o upratanie hračiek či sedenie pri stole počas konzumácie jedla, dokáže ignorovať moje slová s takou ľahkosťou, že ma to až prekvapuje. Nestojím mu ani za letmý pohľad a má ma kvalitne na háku. Včera sa dokonale predviedol pri upratovaní lega. Vysvetľovala som mu, že si po hraní musí lego upratať. Pomáhala som mu nahádzať lego do bedničky, ale keď videl, že mi to ide celkom od ruky, odmietal sa na tom už ďalej podieľat so mnou. Keď som z miestnosti odišla s tým, že to má dokončiť, celú krabicu znova rozhádzal a následne izbu opustil. Už som ho k tomu viac nedostala. Plačúc som zbierala malé kocky lega a obracala sa neznámo kam s dotazom, čo som komu urobila. Ono, keď musíte zbierať lego duplo do krabičky (ktorého majú doma mimochodom za vagón) v priemere raz za 2 dni, úsmev  na ksichte zamrzne i tomu najnechutnejšiemu optimistovi. 

Keďže som sa rozhodla malého diktátora viac socializovať, prihlásila som ho na kurz cvičenia. Pretiahnuť staré kosti predsa nemôže nikomu uškodiť. Pri prvej návšteve sa zastavil vo dverách a prekvapivo sa díval na ostatné deti. To je celý on. Pán čumil rád pozoruje deti. Pozorovací talent uplatňuje prevážne na ihrisku, ale do kolektívu sa nikdy nepridá. Jeho oku neušlo, ako deti v kurze s radosťou preskakovali opičiu dráhu, cvičili s obľúbeným plyšákom a oddávali sa hravému cvičeniu. Lenže junior nie. V tvári mal vytesaný drsný výraz typu: “Ja nebudem robiť nič, čo sám nechcem.” A tak sa aj stalo. Celú dobu odporoval, na všetko mal jasnú odpoveď a zhruba tak v polovici sa zdvihol, že chce preč. Keď som sa ho snažila vo dverách zastaviť, odvetil mi, že sa mu tu nepáči. Nepáči? Predstavte si raj pre deti, kde sú všetky tieto bytosti nadšené, poslušne plnia všetky úlohy a s radosťou v očiach sa ich snažia dokončiť čo najlepšie. Pochvala od rodiča ich pohladí po dušičke a tak sa namotivované bez problému vrhajú do ďalších a ďalších fyzických aktivít. Žiadne protivné vzdorovité deti, žiadny plač ani nepríjemný hluk. Miestnosťou sa ozýval len nefalšovaný detský smiech. Až teda na pána alfa samca, ktorému sa to nepozdávalo.

Keďže som sa nechcela vzdať a moja túžba socializovať tohto osamelého vlka bola obrovská, na ďalšiu lekciu som dotiahla i Lili. Staršia sestra ho predsa bude motivovať a určite sa tentokrát rád vyblbne. Omyl! Lili si to užila plnými dúškami a zaradila sa tak do klubu veselých detí. Pepík, ten sa na ňu díval a neveriacky krútil hlavou, ako mohla takto ľahko zapredať svoju dušu diablovi. Moja malá pastička mi nevyšla. Viedla som ho za ručičku, nech si prejde rôzne prekážky a prelezie tunel po vzore Lili, ale zakaždým sa mi vytrhol z ruky so slovami “necém, necém”. Nieže by som nad týmto človiečikom chcela lámať palicu, ale toto ma vážne dostalo. Jediné, čo ho uspokojilo, bola hra s loptou. Samozrejme i tentokrát šiel proti prúdu a namiesto hádzania s loptou sa po nej váľal a luxoval podlahu telocvične.

Za úspešné absolvovanie lekcie si mohol nechať orazítkovať ruku. To stál vo fronte samozrejme s nastrčenou rukou ako prvý. Z kurzu odchádzal plný nevybitej energie, ale aspoň nás hrialo pri srdiečku, že pani upratovačka dnes nebude mať toľko práce s vytieraním podlahy v telocvični.

Chodíte s detičkami cvičiť aj vy?