Zima má nepochybne svoje kúzlo… Najčastejšie, keď sa na ňu dívam z okna. Prvé vločky a mínusové teploty pre mňa každoročne znamenajú hodinové navliekanie detí do kombinéz, ešte náročnejšie vyzliekanie z kombinéz, trávenie času v čakárniach u detského pediatra či ORL, nikdy nekončiace nariekanie a sťažnosti na premrznuté ruky, nohy, hlavy, nosy a bohvie ešte čo všetkého. 

Výhodou je, že sa človek v tomto začarovanom kolečku nestíha sústrediť na seba. Tak napríklad včera som deti navliekla tak poctivo, že im trčali iba oči. A práve tieto oči sa na mňa neveriacky dívali, keď som v aute nadávala na kurevsky ľadový volant, zatiaľ čo sa moje rukavice váľali vo vyhriatom byte. A to ich tam mám aspoň dva tucty. Mali sme práve namierené do škôlky. Áno, ešte stále tam chodíme, čo sa vzhľadom k obdobiu neustále divím. Ovšem v aute mi Lili hlási, že ju bolia uši. Ach jaj..zase tie uši. Je to len pár týždňov, čo sa vylízala z obojstranného zápalu uší a tak som to namiesto škôlky otočila na detskú ORL. V čakárni som deti vyzliekla z kombinéz, šálov, čapíc, rukavíc a ďalších hovadín a asi tak po pol hodine čakania som s hrôzou zistila, že doktorka dnes ordinuje v inej ordinácii. Ooh shit. Deti nahodili na hulvátsku matku nechápavý pohľad č. 2. Tak nič, zase otrocky všetkých obliecť od hlavy až k päte a pokračovať do inej ordinácie.

I nasadanie do auta už teraz nie je tak easy. Za iných okolností (čítaj, keď nebola takáto zasratá zima) si moje laňky s ľahkosťou naskakovali do sedačiek samé, zatiaľ čo teraz sa im tam lezie akosi komplikovane. To si vyžaduje moju odbornú pomoc. Po ich vyložení a pripútaní sme mohli pokračovať v našej misii ďalej. Za odmenu ma v aute čakal kamoš volant, ktorý za trištvrte hodinu obohacujúceho pobytu v čakárni stihol opäť kvalitne nasať studený vzduch. Dotykom som sa premenila na snehuliaka, ktorý svojimi pahýľkami zložite točil volantom do zákruty a sníval o rukaviciach.

Po príjazde do ulice novej ordinácie zisťujem, že sa tu nedá zaparkovať. “Tak na toto nemám nervy,” zabrblala som si popod nos a prasácky zaparkované auto som opúšťala s pocitom, že sa k nemu v prípade prúseru nebudem hlásiť. Táák a konečne ďalšia čakáreň. Detičky som s “radosťou” zase povyzliekala, ale našťastie sme nečakali dlho. Na oko milý pán doktor nás v úvode poriadne sprcal, že je tam dnes sám a k tomu ešte nie sme objednaní. Drzé uši mojej dcéry na to ale nebrali ohľad. Keď som ho poprosila, či sa pozrie na uško i mne, skoro ho vyvalilo zo stoličky. Trochu som takúto reakciu očakávala, len som nedomyslela, čo by sa stalo, ak by ho tam z toho naozaj mrdlo. Prvů pomoc poskytnúť neviem. Našťastie sa to obišlo bez mdlob a i keď nerád, vyšetril ma. Výsledok? Obe sme odchádzali so zápalom uší, takže nakoniec som si vzala bremeno doktora na seba a jeblo z toho skoro mňa. Doktora som ušetrila, tak sa to snáď prejaví v jeho väčšej ochote na ďalšej kontrole. 

Zostávalo mi pre zmenu už len obliecť deti do kombinéz a doma ich zase pekne povyzliekať. Ani nepočítam, koľkokrát som si to strihla v priebehu dnešného rána. Dobre, bolo to celkom šestkrát za 2 hodiny. Kiež by som to radšej nepočítala… Kombinéza sem, kombinéza tam, ja sa z toho pomrdám.

S pokojným svedomím môžem povedať, že obliekať kombinézu dokážem dieťaťu už aj jednou rukou, s otrasom mozgu či vidličkou v oku. Ak by ma niekto v noci zobudil so slovami: “Poď obliecť deťom kombinézu”, tak to dám i za tmy a bez nutnosti vstať z postele. Mám to tak dokonale natrénované, že ak by zrušil všetky kombinézy na svete alebo nebodaj vyhlásili lockdown, tak by ma to dokonca i mrzelo. Nespomínam si, že by som bola v niečom tak dobrá, ako v obliekaní kombinéz 🙂