Ako sa to hovorí? Radšej vyhorieť ako sa sťahovať? Tak ja teda plne súhlasím. 

Zhruba od mája sme riešili jednu príjemnú vec – môj splnený sen, kupovali sme dom. Ak odignorujem nepríjemnosti spojené s naťahovaním celého procesu, dopadlo to na jedničku. Uprostred leta sme ale začali riešiť ešte jednu novinku. Pepa dostal pracovnú ponuku v Amerike. Ak sa nám zdal proces s kúpou domku príliš dlhý, tak toto tomu rozhodne nešlapalo ani na päty. Naťahovalo sa to ako sopeľ, ktorý Pepík rád loví v nose. Všetko sa definitívne rozhodlo a potvrdilo až začiatkom zimy, v decembri sme už mali potvrdené víza. Až teraz mi to začalo dochádzať – letíme za veľkú mláku! Ešte pred tým nás ale čakalo doublesťahovanie. Balenie typu krabice – smer nový dom, krabice – smer Amerika a krabice – smer kontajner. Niet lepšieho času na vyhodenie prkotín, než pri sťahovaní. Z hlavy sa mi tak ľahko nevytratí spomienka, keď som sa snažila vypratať a upratať byt, ktorý pôjde do prenájmu a za chrbtom mi behali bláznivé deti, ktoré so slovami: “Letíme do Ameriky” rozhadzovali druhú – upratanú časť bytu. Človek by neveril, koľko energie v sebe majú choré deti, ktoré ešte pred pár dňami vzlykali od bolesti. Pepík si dal teda extrémne záležať. Keď strčil do dierky na kľúčik neidenfikovateľný objekt pri svojej hre na “odemiky, odemiky”, skoro skončil v krabici – smer kontajner i on. Dať to tam do poriadku v prítomnosti malých satanov, mi dalo zabrať. Mimo sťahovania, ktoré sa vlieklo pár týždňov, sme riešili nenormálne veľa záležitostí. Pepa mal na starosti všetko okolo Ameriky, ja zase ten zvyšok – odhlásiť Lili zo škôlky, poriešiť nutné veci s úradmi a inými inštitúciami, zotrvanie doma s chorými deťmi a obľúbené balenie. Pár mesiacov pred nasťahovaním som migrovala smer byt – dom s úmyslom premeniť domček, v ktorom nikto nebýval celý boží rok na náš budúci domov. I keď len na pár týždňov. No, padala som do postele totálne mŕtva. 

Nastal deň D. Teda ten prvý deň D – sťahovanie do domku. Byt, v ktorom som prežila niekoľko významných životných udalostí, som s ťažkým srdcom opustila a mohli sme vyraziť. Po pár dňoch na baráku môžem smelo konštatovať, že je tu práce ako na kostole, ale je nám tu fajn. Premena na náš domov je stále v procese a do toho sa blížia Vianoce, chystáme sa na ne vo veľkom. Niet nad to sa presťahovať do nového týždeň pred Vianocami 🙂 Ak som padala na hubu v prípravnej fáze sťahovania, tak teraz fungujem už len ako zombie. 

Za chvíľu je to tu, pár dní pohody a oddychu, díky ktorým sa všetci stresujeme, zháňame darčeky (ešte stále všetky nemám – oh shit!) a upratujeme ako o dušu. Ja by som sa za normálnych okolností teda moc nepretrhla, lenže v novom dome mám po otvorení skriní tů jedinečnú príležitosť nadýchnuť sa desaťcentimetrového nánosu prachu plnými dúškami. Keby sa chcel Ježiško schovať v jednej z nich, určite by ho prezradil otisk zadku zarazený hlboko do prašnej stopy. Jedno je isté – Vianoce si užijeme i s krabicami, ktoré nemá cenu vybaľovať. Čo ale cenu má, je prežiť tieto chvíle s cvrčkami, ktoré sa Vianoc už nevedia dočkať.

Hneď po Vianociach zahajujem ďalšiu fázu – príprava na let k 30.12. Poletíme s 4 kuframi a príručnou batožinou. Nacpeme tam to najdôležitejšie k prežitiu, dodržanie váhového limitu sa zdá sa byť priam nereálne. Najmä, keď tam prihodím moju kozmetiku 🙂 Našťastie môj kamoš – inteligentný vysavač, vyrazil s ostatnými nutnosťami na cestu ako prvý a za doprovodu morskej choroby sa v kontajneri dopraví tam, kam má. Pocity sú rôzne. Ako zvládnu tak dlhý let Pepík a Lili? Aké bude opustiť miesto, kde som strávila posledných 14 rokov a nastali tu prelomové situácie môjho života? Aké bude vzdialiť sa od mojej rodiny tak ďaleko? Nebude to easy. Môj nikdy nekončiaci optimizmus mi ale hovorí, že nás čaká parádny rok plný krásnej prírody, spoznávania nového života a nátury domorodcov. Oregon is waiting for us!