Môj tridsiaty článok na blogu sa bude venovať prvým dojmom v Amerike. Tejto cesty som sa príznačne dočkala až po tridsiatke. Všetci sme boli  zvedaví, ako zvládnu šelmy toto dlhé putovanie. Človek sa snažil premýšlať pozitívne, niekde v hĺbke duše ho ale hlodal sám diabol, ktorý mu našepkával, že to bude stáť za hovno. 400 km cestu na Slovensko, ktorú sme pravidelne z Brna podnikali, zvládala Lili v svojich 5 rokoch naozaj bravúrne. Cestovanie s človiečikom pod 3 roky bola vždy katastrofa. Toľko k mojim interným materským štatistikám. Asi tušíte koľko má práve Pepík, že? 😀 

Bola som ale milo prekvapená. Pepík, naprosto fascinovaný pristáváním, na mňa svojim hurónskym hlasom niekoľkokrát kričal cez celé lietadlo: “Mami, poď sa pozrieť, hó hóó!” Pri turbulencii mali zas obaja prdel, že ich z toho šteklí v brušku. Čo dodať, sú to hrdinovia. 

Akurát s tým spánkom to nebolo tak veselé. Na letisko do Viedne sme vstávali o tretej ráno a v cieli sme boli až na druhý deň o ôsmej. Naša dobrodružná cesta zahrňovala dva presuny autom a dva lety. Prvým pekelným zážitkom bolo letisko v Seattle. Vstup na americkú pôdu sa nesie v znamení previerky, ktorá si vyžiadala stáť vo fronte s unavenými deťmi cca hodinu. Pepík si v tejto nevšednej situácií zaumienil, že chce piť a kakať. Obe jeho priania bolo možné splniť až nás milý imigračný úradník vytrestá svojimi dotazmi a nechá nás prejsť za kúzelnú prepážku. Ale to bol omyl! Kakanie sme síce vyriešili resp. než sme sa dostali na záchod, Pepíkovo hovienko sa niekam vyparilo (našťastie nie do gatí), ale na pitie si musel ešte počkať než vyzdvihneme batožinu. To sa zdalo ako ľahká misia. Po tom, čo sme sa dozvedeli, že batožina bude vyložená na pás s miernym oneskorením, v nás začala už bublať nervozita miešajúca sa s extrémnou únavou, ktorá súvisela s návratom v čase o 9 hodín. Ozaj, viete k čomu sa človek uchýli, keď je odkázaný na čakanie? Čučí! Čučí okolo seba a okukuje ľudí. Najviac ma uchvátilo ako čakajúci ľudia vedľa nás poodkladali svoje malé deti na studenú zem vedľa odpadkového koša. Pri pohľade na to malé prekrásne černošské dievčatko sediace na studenej a nechutne špinavej letiskovej podlahe som rozmýšľala, že na toto asi ešte nie som dosť “coolmom”. Holt iný kraj, iný mrav 🙂

Asi za hodinu sme už batožinu a detské sedačky naložili na vozík. Pracovník letiska bol tak milý, že nám dovolil použiť vozíky na celých 10 metrov. Naloženie na vozík zabralo viac času než cesta s ním. Zo 4 obrých kufrov, detských autosedačiek a príručnej batožiny (vrátane Pepíkovej, ktorý si ju odmietol nosiť) sme si postavili 2 pyramídy a nastúpili do výťahu smer prízemie letiska. Tam by malo čakať vyslobodenie v znamení pitia pre Pepíka a prenajatého auta. Ako to už býva zvykom, vyriešili sme len 50 % problému – Pepík konečne zahnal svoj smäd. K autu sme sa ešte museli prepraviť autobusom. Ako si tak úmorne tlačím svoju pyramídu batožín po letisku a súčasne volám na Pepíka nech sa ma drží, okoloidúca Američanka mi len s porozumením ukázala palec hore so slovami: “You‘ve got it!” To bol na mňa vážne tak smutný pohľad? 🙂 A to ešte nevidela, keď sa nám naše pyramídky zadrhli na podlahe a niekoľkokrát popadali na zem. 

S osedlaným tátošom sme sa konečne vydali na cestu do Hillsbora. Chýbalo už len 3,5 hodiny cesty. Únavu sme sa snažili zahnať konverzáciou. Poznáte ten pocit, keď ste tak unavení, že sa vám nechce ani dýchať, nie to ešte rozprávať? To bol presne ten moment. Na každú otvorenú otázku, ktorú som zo seba z posledných síl vyždímala, mi bol Pepa schopný odpovedať len zabrblaním. Než som položila ďalšiu, zaspala som. Pepa ma hneď na to zobudil, že sa s ním musím baviť, inak zaspí. Na ďalšiu otázku mi už podráždene odpovedal “neviem”. Toľko k nášmu rozhovoru, ktorý som nakoniec zvŕšila zachrápaním. Aby sme zabránili mikrospánku, radšej sme si dali šlofíka na odpočívadle, čím sa naša cesta ešte viac predĺžila. 

Po dosiahnutí nášho cieľa sme obaja padli mŕtvi do postele. Teda aspoň v jednom z mojich najtajnejších prianí. Pepík a Lili boli do ružova vyspatí z nekonečnej cesty autom a ani jet lag, s ktorým sme bojovali dobrý týždeň, ich nedonútil to poriadne zalomiť. 

Btw. – dávam tip všetkým, ktorí by si chceli do lietadla prepašovať pitie (čo je striktne zakázané). Vezmite si so sebou malé protivné dieťa. Ani letisková kontrola nemala nervy ho počúvať a tak nám pitie ponechali 🙂