To, že byrokracia a niektoré administratívne úkony predstavujú pre ľudí občas peklo, je dobre známym faktom. I tu v Oregone tomu nie je inak.

Pre to, aby ste tu mohli pracovať, bývať, otvoriť si účet v banke alebo si vziať pôžičku, musíte si vybaviť tzv. Social Security Number (SSN). Jedná sa o kartičku s prideleným číslom.

Vybaveniu SSN predchádzal telefonát, ktorým som sa mala objednať na schôdzku na úrade. Po vytočení čísla bolo nutné vypočuť si od automatu čo vlastne SSN je a k čomu slúži. Potom na mňa automat vychŕlil bezpečnostné opatrenia súvisiace s covidom, ktoré je nutné pri príchode na úrad dodržiavať (nazvime to kolotočom dobre známych blbostí). Ďalším krokom bolo vybrať si z možností, kam chcete telefonát posúnuť ďalej. Prepojenie na operátora bola samozrejme až tá najposlednejšia možnosť. Keď telefón konečne zazvoní a vy sa domnievate, že sa k schôdzke prebojujete, niekto vám to položí. To už sa vám potom zdá i 10 hodinový pôrod ako niečo čo si strihnete stokrát radšej než opäť vytočit toto satanské číslo. Vytáčam ho ale znovu, kolotoč blbostí nie je možné preskočiť, tak si ho s radosťou znovu vypočujem. Voľbu operátora som si zapamätala z predošlého telefonátu, tak rovno mačkám číslo 4. Ale pozor! V tom sa hovor ukončil. Pri ďalšom zavolaní som zistila, že voľba možností sa zakaždým mení, takže po ďalšom kolotoči blbostí sa tentokrát radšej neunáhlim a starostlivo si vypočujem všetky voľby. Mimochodom vetu typu “para service in español…”, ktorá spúšťa túto šialenosť hneď po uvítaní, už asi nikdy nedostanem z hlavy. Je to chytľavé, schválne si to hoďte do prekladača a vypočujte si to v španielštine. “Para service in español…, para service in español…” 😀

Po chvíli zvonenia telefónu smerom k operátorovi sa ozve tón obsadenej linky, ktorý zaručene počuť nechcete. A tak čakám ďalej. Keď to začalo zase zvoniť, niekto nečakane vyvesil telefon. “Asi si pani ešte nedopila kafe,” pomyslím si a predstavujem si, ako jej to vriace kafe lejem s výrazom vraha do xichtu. Raz sa mi dokonca stalo, že mi to operátor omylom zdvihol a keď si to uvedomil, tak slúchatko obratom položil 😀  Za to ho určite Mach a Šebestová škarede potrestajú. Uff, ok, takže znova. Po ďalšom spojení s operátorom a asi 10 minútovom čakaní na linke mi to ko-ne-čne niekto zdvihol. Máte chuť skákať od šťastia, nočná mora sa blíži ku koncu. Pani si ma láskyplne vypočula a potom mi sucho oznámila, že už má všetky termíny vybookované, mám vraj zavolať zajtra. A ako myslíte, že to dopadlo na ďalší deň? A ďalší? Trvalo mi celé DVA týždne než sa mi pošťastilo tam dovolať a schôdzku dohodnúť.

Asi si teraz poviete, prečo som si stretnutie neplánovala cez internet (v telefonáte ma automat odkazoval i na ich webové stránky). Odpoveď je jednoduchá. NEŠLO TO! Na webe žiaden formulár, ani email. Priamo na úrade vás odpinká drsný securiťák s tým, že bez naplánovanej schôdzky tam nemáte čo robiť (samozrejme vás nezabudne odkázat na telefón alebo! ich skvelý web, ktorý je absolutne k hovnu, takže to považujem za zlomyselnosť tohto pupkatého drsňáka v uniforme). 

A tu sa dostávam k podstate veci, ktorá je pre Ameriku typická. Existencia “zbytočných” pracovných pozícií, ktorých je tu neúrekom.

Hádajte kto mával ceduľou s nápisom STOP a z druhej strany SLOWLY pri vzjazde do myčky áut? A kto dával ľuďom inštrukcie pri vstupe do múzea, kam sa majú postaviť do fronty na lístky? A kto ľuďom vysvetľoval, ktoré tlačítko na automate majú stlačiť, aby im vypľul lístok s poradovým číslom? A v neposlednom rade, kto ma musí objednať na schôdzku na úrade? Áno, veľmi správne. Vždy je to fyzická osoba, ktorá je dosadená na umelo vytvorenú pracovnú pozíciu. Tzv. profesionálny objednávač alebo ukazovač 😀 Pokiaľ sa napríklad človek s ceduľou v myčke postaví k svojej práci svedomito a vykonáva ju na 110%, môže sa kariérne vyšplhať až na týpka chodiaceho s terminálom a inkasujúceho poplatok za mytie áut. Zabudnite na platiace automaty, zabudnite na objednávkové formuláre, zabudnite na informačné cedule…Tu to vážení, chodí úplne inak.

Samotné vybavenie SSN na úrade už išlo ako po masle. Možno i díky Pepovi, ktorý mal možnosť postrážiť malého Pepíka. Keď som s ním totiž naposledy obiehala kolečko po úradoch, postaral sa o to, aby som na to len tak nezabudla. Pred cestou do USA som si na brnenskom magistráte vybavovala medzinárodný šoferák. Ak ste si práve teraz vybavili šialene urevané decko hádzajúce sa o zem v čakárni, ktoré išlo prasknúť od zlosti a nad ním jednu vynervovanú matku so slzami na krajíčku, áno, to som bola ja. No, Pepík mi niektoré chvíle dokáže spríjemniť. Niet nad to mať v tejto situácií nalepené na zadku všetky oči preplneného magistrátu. Holt, lúčenie s byrokraciou v Brne stálo za to 😀

Držte mi palce, za pár dní si idem vybavovať americký vodičák. Dúfam, že z tých dverí nevyjdem s výzorom Gluma, ktorý stratil všetky vlasy pri jednaní s ďalším úradom, ale s úsmevom a šoferákom v ruke 🙂