Začínáme 4.mesiac v Hillsbore. Za tú dobu sme toho stihli až až. Na čom sa odrazili obrovské zmeny najviac? Predsa na nebojácnej Lili a “frajírkovi” Pepíkovi.

Je až neskutočné ako si po viac než dvoch mesiacoch strávených medzi deťmi v škôlke zvykajú na nový jazyk. Z tohto intenzívneho jazykového kurzu vzišlo nasledovné:

1. Pri spoločných hrách, ktoré sa vymknú kontrole a pretransformujú sa v súrodeneckú rivalitu, zaznieva bytom rezolútne zo strany jedného (obyčajne menej schopného obrany): „Stop it! Stop it!” 
2. Kam sa hrabú kocky na rozoznávanie základných farieb? Pff..to Pepík i Lili mali v malíčku už dávno. Teraz u nás fičí vyšší level. Ani nie trojročný junior je schopný vymenovať základné farby v angličtine.
3. One, two, three, four, five…mama dám si čaj. Alebo radšej džús. Lili každým dňom prekvapuje a počítať v angličtine vie už do dvanástich.
4. What’s this? Prskne mi Lili do xichtu pri vstupe do auta, keď objaví v sedačke pripravenú desiatu, ktorá jej vôbec nie je po chuti.
5. „Fuck!” Áno, toto nepotrebuje komentár. Však ako inak sa dá reagovať pri páde z bicykla. Za predpokladu, že od miestnych učiteliek to nepochytila, je takmer isté, že i medzi tunajšími deťmi sa vyskytuje istý nešvar.

No ale, aby som neostala len u angličtiny, došlo tu k ďalšej razantnej zmene – premene Pepíka z bambusového dieťaťa na inteligentnejšiu opičku. FINALLY! Trvalo to „len” necelé tri roky. Tri roky, počas ktorých sa človek pre svoje deti išiel rozkrájať. Tri roky, behom ktorých sa snažím vycvičiť diastázu a dať do poriadku svoje zdevastované telo po pôrodoch. Tri roky, kedy som si takmer denne kládla otázku: Ako nezahrdúsiť svoje dieťa? Dieťa, ktoré má v obľube denne kričať, jačať a hádzať sa o zem. Stačila mu k tomu len malá prkotina – že som mu naliala čaj do iného hrnčeka, že som si dovolila utrieť mu sopeľ, že som trvala na tom, nech sa oblečie adekvátne k počasiu. Neviem ako by sa tváril, keby mu vonku agresívny vietor ošľahal obnažené ruky, na ktoré bolo jeho obľúbené kamioňácke tielko krátke, ale tuším, že by z toho radosť nemal. Zásah do jeho šatníku ho sral vždy najviac 😀 

Ako tak plynul čas a ja som sa celú dobu nevedela dočkať toho prelomového bodu, skutočne nastalo obdobie, kedy sa s týmto malým človiečikom dá na niečom dohodnúť. Dohoda? Kompromis? Pepík to totiž pred tým považoval za hanebné slová a dával mi to patrične najavo – ako inak než nepríjemným bubienkodevastujúcim falzetom v jeho hlase.

Z mojich skromných štatistík som za toto obdobie zistila nasledovné:

• dohodnúť sa s Pepíkom sa podarilo tak v 2 z 10 prípadov (bolo to teda kurva málo a vyžadovalo si to pevné nervy),
• rozdýchať jeho výlevy sa mi podarilo tak v 40% prípadoch (a to iba pri aktivácii režimu flegmatika, ďalších 60 % sa prejavilo vo forme vrások na čele a poškodenej psychike).

Po tomto kúzelnom období môžem skonštatovať, že Pepík to v zdraví prežil, ja tiež a smelo vstupujeme do fáze, kedy čoraz častejšie z jeho malej pusinky počúvam slová ako: „Tak dobre, urobím to, už sa obúvam,…” Konečne ten jeho anjelsky xichtík korešponduje s jeho správaním. Pepa vždy hovoril, že je to budúci lámač srdcí, tak keď k tomu Pepík pripojí i správne spôsoby, žiadna ženská mu neodolá. Ostatne to sa deje už teraz. Kam sa pohneme, všade ho prenasledujú úsmevy ako na hollywoodskú hviezdu. V podstate sa teraz nachádza na tom správnom mieste, Hollywood má čo by kameňom dohodil 😀 Tak snáď ho tam raz privítajú s otvorenou náručou.

Svitá nám na lepšie časy. A preto matky, žiaden stres, nestrácajte nádej. Zložité obdobie jedného dňa pominie a objaví sa slnko na konci tunela. Tak som to snáď práve nezakríkla 🙂