Čas. To je ten drahocenný nástroj, ktorého nemá nikto na rozdávanie. A keď máte k tomu doma ešte dve deti, tak je o to vzácnejší. Kedy som si teda našla čas, aby som napísala knihu?

Ak očakávate, že som ju napísala za týždeň, mýlite sa. Než som zlepila z mojich zápiskov celý príbeh, trvalo to viac než rok. S rôznymi přestávkami. Ale pravdou je, že finále som doklepala za dva týždne. Nebyť zápiskov, ktoré som si robila, kniha by určite nevznikla. Vyviedli šelmy niečo vtipné? Šup s tým do písomnej podoby. Zažili sme nejaké dobrodrúžo na našich roadtripoch po Oregone? Ani to som nemohla nechať bez záznamu v poznámkovom bloku. Čokoľvek, čo si nezapíšem, sa nemilosrdne vytratí z povrchu zemského a ja si na to už len ťažko dodatočne spomeniem. Snáď to nebude prvý príznak Alzheimerovej choroby.

Čo sa týka denného režimu v období zrodu môjho rukopisu, tak ten vypadal asi nasledovne:

• vyprevadiť 50% šeliem do škôlky, v prípade ak ma prepadol bandita v podobne skvelej myšlienky – zápis do telefonu,
• uvariť, upratať, pohrať si s druhou polovicou šeliem, bum – ďalšia myšlienka na papier,
• prechádzka vonku, ihrisko či bazén – čokoľvek, čo sa mi zrodilo v matkofungujúcej, na sto milionov vecí mysliacej, snaď nie na veky z materskej dovolenky vygumovanej hlave, muselo ihneď na papier.

A takto by som mohla pokračovať ďalej. Kompletný kľud a priestor na písanie som si užila až v čase, keď bol Pepa pracovne v Korei a šelmy si večer chrupkali v posteli. Už je vám asi jasné, že ten záver, ktorý som bleskurýchlo dopísala behom pár týždňov sa odohral práve v tomto období, že? 😀

Jedno je isté, moja hlava nebola úplne prispôsobená písaniu za hlučných podmienok. Myslím, že nadmieru hlučných impulzov som si na materskej užila viac než dosť. A je úplne jedno o akú formu hluku sa jednalo.

Hudba? Nie, rozhodne som upřednostňovala ticho.

Hučanie práčky či hluk z ulice? To som radšej prešla do inej miestnosti.

Pišťanie šeliem? Najväčší zabíják mojej kreativity.

A na záver jedna moja hlboká myšlienka:

„Čas a ticho sú ako jednorázové detské plienky. Keď ich máte doma dostatok, plýtvate nimi, ale keď vám zostane v poličke posledná, veľmi dobre si rozmyslíte ako ju využiť čo najefektívnejšie.“ Inak povedané, v prípade ak máte len málo času a ticha, budete si ho vážiť o to viac. Matky určite chápu 😊

A za akých podmienok ste schopní písať alebo pracovať vy? Preferujete ticho alebo vám hluk navôkol absolútne neprekáža?