Náš letný dovolenkový mód sme zavŕšili trojtýždňovým pobytom v Európe. 9 hodín, díky ktorým sme poskočili v čase, sa podpísali na našej spiacej nálade už na letisku v Amsterdame. Odtiaľ nás čakal ešte finálny let do Viedne. Spoznali by ste nás podľa nepříčetného výrazu v tvári, na striedačku zatvárajúcim sa párom očí a krkolomne naskládaných tiel cez skupinu sedačiek rozdelených opierkami. Ano, na letisku v Amsterdame sa projektant odpočinkovej zóny evidentne veľmi snažil zabrániť ľuďom v pohodlnom spánku. No a mňa by ste tam ešte identifikovali podľa znechuteného výrazu, díky ktorému som si toto letisko zaradila mierou čistoty do kategórie hnoj.

Ale späť k našej dobrodružnej ceste do Európy. Po nekonečnom putovaní sme sa vo večerných hodinách konečne ocitli v Brne. Zbití a neskonale zničení sme sa zmohli akurát tak k spánku. Nepamätám sa kedy naposledy si moje šelmy pochrupkávali dlhšie než do siedmej rána, každopádne práve teraz mali výbornú príležitosť. Lili moje očakávanie v tomto duchu naplnila do bodky. Jej spací rekord bol do 11:30 hod. Za to Pepík, ten sa vehementne držal vstávania so sliepkami. Je jedno či jeho malú hlavičku ovláda jet lag alebo by sa ho zmocnil iný démon vysávajúci ľuďom energiu – Pepík kikiríka vždy najpozdejšie o siedmej.

A keďže si naše šelmy chceli vychutnať dedkovia, babičky, prababičky či kamarátky, začal sa kolotoč zábavy. Po pár dňoch sme sa presunuli na Slovensko, kde sa odštartovalo ďalšie kolo, tentokrát s druhou časťou rodiny. K najväčším dobrodružstvám patrila návšteva zvieratiek rôzneho druhu. Lili je každoročne verná svojej kamoške – koze v Lučenskom parku a jej kŕmeniu. Túto tradíciu nevynechala ani tento rok. Prízvukovala som jej, že kozička má rada zelené listy. Pepík si to ale vyložil po svojom a kŕmil ju zásadne tými suchými a žltými. Vraj má rada chipsy.

V snahe naservírovať nám viac adrenalínu sa Lili rozhodla, že chytí alergiu na sestrinho psíka. Paradoxne sa jednalo o nášho whippeta, ktorého sme kvôli ceste do Ameriky odložili práve k sestre. Lili sa v noci začalo špatne dýchať a tak sme náš slovenský výlet zavŕšili na pohotovosti. Náš štvornohý bývalý spoločník sa nám asi touto cestou snažil naznačiť, že je mu dobre tam kde je a návrat do našej rodiny sa nekoná.

Po rozlúčení s rodinou na Slovensku, sme strávili ešte posledných pár dní v Brne. Držali nás tu ešte nejaké povinnosti. A aby toho nebolo málo, deň pred odletom sa junior rozhodol, že sa zahrá na superhrdinu a skočí z poschodovej postele. Samozrejme, z vrchnej postele. Cesta na pohotovosť – po druhé! Predieranie sa zasekaným Brnom mi na nálade nepridávalo. Lúpežník mal našťastie röntgen v poriadku. Na letisko si to odkrivkal s miernym výronom a nás čakal 11 hodinový návrat do USA.

Doktormi nasiaknuté leto skončilo a hurá do septembrového režimu. Škola a Oregon volá! Tak snáď už chvíľu bez alergií a zranení 😊A ako ste zakončili leto vy?