Lili má za sebou prvý mesiac školy a tak je načase si vyhodnotiť prvé dojmy. Nastúpila do Kindergarden, čo je v podstate 0.tý ročník základnej školy (deti na SK či CZ v tomto veku navštevujú povinný posledný ročník škôlky). Pre nás obe je to tu nová skúsenosť. Jedno je ale isté – moja malá veľká Lili už chodí do školy!

A ako to hodnotí Lili:

• baví ju učiť sa abecedu, počítať, čítať a kresliť si,
• našla si nové kamarádky,
• baví ju jazdiť do školy na bicykli,
• chváli si školské obedy.

Ako to vidím ja:

• osnovy sú postavené skvele, je v nich zábava i učenie, deti sa učia určitej zodpovednosti a dostávajú prvé domáce úlohy,
• školu máme za barákom, za pekného počasia majú šelmy ráno rozcvičku na bicykloch (zdá sa, že jazdu typickým americkým žltým školským autobusom sa Lili len tak nedočká),
• obedy, ach tie obedy..Potešilo ma, keď som si čítala prospekty, kde bola americká definícia obedov výstižne vyjadrená slovami ako zdravé, plné vlákniny, ovocia a zeleniny. Realita? To je na dlhšie rozpisovanie.

Obed v detskom zariadení je v Amerike možné nazvať jedným slovom – blivajz. Samá pizza, hot-dog, hamburger…every day. Aby dodržali slová písané v prospektoch, vždy im k tomu prihrajú mini karotky a nejaké to jablko. To aby som im nekrivdila. Ale hlavné jedlo… Katastrofa.

Sama sebe sa divím, že sa tomu divím. Mám predsa skúsenosť zo škôlky. Tam som síce šelmám chystala obedy do krabičky ja, ale desiaty a olovranty obstarávala škôlka. A čo mi drahé šelmy väčšinou odpovedali na otázku, čo mali na desiatu? Donut, sušienky, chipsy, cupcake, prípadne nejaké syrové chrumky. Boha jeho. Cukor, kam sa pozrieš. To, že si pýtali sladké i po príchode domov snáď nemusím ani popisovať. Nie že by som bola krkavčia matka, ktorá im sem tam sladké nedopraje, ale čo je veľa, to je moc. Keď si junior vyhladovený zo škôlky opakovane trval na gumových macíkoch, skoro ma vyvrátilo. A tak som doma sladkému priškrtila kohútik.

S obedmi v duchu amerických mlsiek transformujúcich detské postavy do širokorozmerných tvarov a energiu detí do stavu „zastreľte ma, sotva sa mi chce hýbať“ hodlám zatočiť tiež. Len čo Lili spotrebuje kredit, ktorý som jej na obedy zakúpila, bude dostávať krabičky.  Staré zlaté krabičky s domácou stravou. To budú deti v škole čučať čo sme to za ryžožrútov. Alebo, že mäso môže vypadať i inak, keď sa z neho nevalí nechutne tečúci tuk do všetkých strán.

Kiež by bolo toto jedlo „za trest“ vykompenzované aspoň odpovedajúcim pohybom na PE (physical education – áno, i z názvu telocviku vyplýva, že s pohybom bude mať tento predmet minimum společného).

Môžem smelo potvrdiť, že deti tu vo veku 5-6 rokov majú, čo sa týká rôznych skills obrovský náskok. Bohužiaľ sa tento náskok týka i požívania pochutín, ktoré im nepatria do úst v tak častej miere. A je len na rodičovi, ako sa voči tomu postaví. Ako by ste to riešili vy?