Makali ste už niekedy na sebe tak tvrdo, že vám hektolitre potu stekali nechutne do očí, lapali ste po dychu ako starý astmatik pred kolapsom a pri myšlienke vyhecovať sa a podať ešte bravúrnejší výkon vás ako prvé napadlo: „Radšej by som chcípla, ale to musím dať“? Ak áno, gratulujem, máte v sebe pravého športového ducha. A viete čo majú športovci spoločné s matkami? Výdrž!

Vydrž Prťka, vydrž! – legendárna hláška z filmu Sněženky a machři sa nepochybne honí v hlave každej matky v situácii, keď už je z detí tesne pred infarktom. No proste, keď už vás z nich ide jebnúť.

Typicky pri rannej rutine umývania zubov:

Prvá prosba: „Bež si umyť zúbky prosím.“

Reakcia dieťaťa: Ticho a nasadenie neviditeľnosti.

Druhá požiadavka: „Bež si umyť tie zúbky, za chvíľu vyrážame.“

Reakcia: Smiech. Tento naoko nevinný smiech má ale tendenciu vyprovokovať i to najasertívnejšie stvorenie na Zemi k nepredvídanej odozve.

Tretie upozornenie vyžadujúce si pohyb smerom k chichotajúcemu sa objektu: „Ty si ma nepočul, umy si zúbky, hrať sa budeš v škôlke, kamaráti tam na teba už čakajú.“

Reakcia malého záškodníka: „Dobre.“ Rodič s pocitom víťazstva vylezie z izby a pokračuje vo svojej rannej údržbe. Za pár okamihov sa z izby, z ktorej samozrejme detský jedinec nevystrčil ani nos, nie to ešte zuby, ozývajú zase srandičky.

Štvrté upozornenie spojené s hlbokým nádychom a výdychom: „Tak poď, pôjdeme tam spolu a umyješ si už konečne zuby.“

Táto taktika si zo strany juniora vyslúžila hneď niekoľko reakcií:

Slovná reakcia: „Tak fajn.“ Pohybová reakcia hlboko protirečiaca s tou slovnou: „Nasadenie neviditeľnosti vol. 2.“ Myšlienková reakcia: „Trhni si nohou, otrava!“

Ďalších 156 upozornení nemá cenu rozpisovať. Ranná hygiena okorenená o ťahanie matky za nos a ignoráciou najhrubšieho zrna, väčšinou skončí zdvihnutím hlasitosti alebo vykonaním činnosti namiesto dieťaťa. Nie že by ma uspokojilo vyčistenie môjho chrupu namiesto juniorovho, jeho malé zúbky ukrývajúce sa v malej drzej papuľke nakoniec drhnem ja. Oba závery značia jediné: Jednoznačná prehra matky! Matka, tvor so závideniahodnou odolnosťou voči nervovému zosypaniu, nedonútilo dieťa samostatnosti a ešte k tomu sa to nezaobišlo bez zvýšeného tónu.

Môže mi niekto vysvetliť, prečo práve matka musí disponovať takou vytrvalosťou? Prečo práve toto úbohé stvorenie musí opakovať pokyny v tak nechutne hojnom počte? Prečo sa toto otravné opakovanie musí odohrávať každý boží deň? Ak existuje recept ako neprísť o nervy, sem s ním!

Ešte aj pri písaní tohto príspevku mi zamrzol počítač. Svätou trpezlivosťou musí byť človek obrnený naozaj pri každej príležitosti. HA HA – práve som na to prišla! Odpoveď na vyššie uvedené otázky je jednoduchá – pretože matka je jednoducho svätec. Presne tak to je. A svätí ľudia sa majú čo? Velebiť, hýčkať a uctievať. Tak kto to už konečne vysvetlí tým malým soplošom?