Zaprisahala som sa, že nikdy, ale naozaj nikdy nebudem na mojom blogu písať o tak nudných činnostiach ako sú domáce práce. Poznáte to – urobiť sa to musí, ale o extrémnej zábave sa hovoriť nedá.

Nespomínam si, že by niekoho z mojich blízkých zaplavoval pocit šťastia pri umývaní riadu. Teda pokiaľ to nie je jeho prvý kontakt s vodou po týždňovom putovaní Saharou. Nevybavujem si, že by nejaká kamarádka skákala radosťou pri skladaní čerstvo vysušených spodkov a ponožiek (ani to, že sú čisté, nie je výhrou). Ozaj, ale ozaj mi nevie prísť na rozum nikto, kto by sa vyžíval v žehlení (bléé). Nakoľko tieto práce patria k životu matky (máme to ale šťastie) a súčasne sú brané všetkými členmi domácnosti ako výsledok precíznej práce japonského kolegu „Samosato“, musím sa s vami podeliť o svoju poslednú znepokojujúcu skúsenosť. Však viete, keď sa z toho člověk vyspovedá, tak ho to bude sr*ť menej. Alebo stále rovnako? No skúsim, či to funguje.

Keď sme sa nedávno vrátili z niekoľkodňového výletu, vyskočila na mňa z kufrov moja nočná mora – tona špinavého prádla. Nechápem ako som ten kufor vôbec mohla zavrieť. Pracne som to všetko vytriedila a prezrela vrecká. Nakŕmila som pračku veľkosťou pripomínajúcu bunker pre juniora (americké pračky sú óóóbr) a po dopraní som všetko v rýchlosti prehodila do sušičky. Od spustenia práčky po dokončenie sušiaceho programu som stihla ešte asi ďalších bambilión vecí. Však to poznáte. Značne unavenej mi už ostávalo len poskladať prádlo zo sušičky. Ako prvé som vytiahla juniorovu zelenú mikinu. Pri skladaní som narazila na podivuhodné žlté čiary na rukáve. Ťahám von moje nové neónovo ružové plavky. Oba diely pomaľované modrou farbou. No ale tu už končí sranda. Ale tá  zďaleka neskončila – pri bielej košeli ma červené fľaky už dorazili. Vzhľadom k pokročilej nočnej hodine, kedy mi ostával už len krok do postele ma myšlienka opätovného prania nepotešila a tak som tajne dúfala, že sa jedná len o jednotky kusov. A prdľajs! Z narvanej sušičky (i sušičky sú tu veľkosti SUV) som vytiahla takmer všetko oblečenie zafarbené. Ako útecha mi ostala v ruke jedna nepoškvrnená ponožka a pod ňou na mňa vykukli pastelky. Pastelky, ktoré drahé šelmy vyfasovali v reštaurácií, kde sme sa boli občerstviť na dovolenke. Presne tie, ktoré som im, ja blbá, dovolila vziať s tým, že si môžu svoje veľkolepé diela dokončiť v aute. Tak presne tieto pastelky si umelecky založená Lili vložila do kapsy držiac sa hesla pesničky „Farbičky, čarbičky so sebou mám stále …“ Peter Nagy sa snáď neurazí, ale v tejto chvíli som namiesto pospevovania mala chuť len na jediné: Rozlámať, podupať a počastovať pastelky veľmi škaredými slovami a to prosím pekne každú zvlášť. Pretože si to každá zvlášť viac než zaslúžila, to je jasné. A najviac ta mrcha, ktorá si zgustla na mojich nových plavkách. A že ich teda nešetrila. Prádlo som nahádzala späť do pračky domnievajúc sa, že keď ju pustím na viac stupňov, pustí to. Môj geniálny plán ale nezabral. Ručné drhnutie každého kusu zvlášť ma nakoniec aj tak v noci dohnalo. Pastelky všetkých zemí – preklínám vás!

Tiež máte pocit, že sa v tom stále točíte dokola ako na kolotoči? Veď viete čo mám na mysli – stále sa opakujúce upratovaNIE. I keď už samotný názov obsahuje jasný zápor, odporovať tejto činnosti nejde. Jediné, čo na tom mám rada je výslený efekt. I keď Pepa žije v domnení, že ako milovníka poriadku ma dokáže nekonečne rozvášniť napríklad i také vkladanie riadu do myčky, opak je pravdou. Aby ma z toho nekonečného kolotoča netrafilo, usilujem v tomto smere o maximálnu optimalizáciu. Umývačka, pračka, či inteligentný hrniec u nás idú bomby každý deň. A žehlenie? Tak to bezpečne nahradil geniálny vynález zvaný sušička. Pokiaľ Pepa chcel zotrvať v nosení jeho milovaných košieľ, musí si kupovať len tie z nekrčivého materiálu. Inak by vypadal ako keby ho ráno požuvala krava. A tým nemyslím seba. I keď po skúsenosti prania s pastelkami som si tak celkom pripadala.

Tak kolotočovaniu zdar a držte sa, nech sa vám z toho nezatočí hlava!