V čase, keď sa po upršanom pol roku v Oregone prebúdzala jar, sme konečne ráno siahli do šatne po odľahčenej verzii oblečenia. Asi si viete predstaviť koľkého prekvapenia sa rodič dočká, keď vytiahne detské jarné oblečenie po 365 dňoch. Všetko je buď malé, alebo to už v očiach detí “nie je dosť cool.”

Áno, i junior už začína mať svoje módne maniere. Keď ma minule nabádal, ktorú mikinu si chce obliecť, strávila som v jeho izbe takmer 10 minút. Obyčajne má buď problém s výberom z dvoch a viac variánt alebo mi proste musí detailne popísať, čo presne chce zo šatne podať. Oba prípady sú pre rodiča, ktorého ráno tlačí čas, vskutku zaťažkávajúcou skúškou pre jeho nervy.

“Podaj mi prosím tú červenú mikinu,” začal svoje vysvetľovanie.

Ok, v skrini má dve takéto mikiny, čakám mlčky na bližšiu špecifikáciu, skočiť mu do reči by bol veľký prúser.

“Tam tu, ktorá má na sebe to čierne Nike,” fajn, tak už je to jasné. Ihneď mu mikinu podávam, lenže poďakovania sa nedočkám. Na moje prekvapenie sa spúšťa smršť nenávistných pohľadov a škaredého zavrčania a lá nebezpečná šelma (nie je náhodou, že som tak mojich drahých potomkov ešte do nedávna nazývala). Nechápem čo sa deje, ale vysvetlenia sa nedočkám. Napadá ma, že sa ho musím opýtať, ale prehovoriť v tento moment nie je dobrý nápad. Pamätáte na nežiaduce skákanie do reči, ktoré som zmieňovala vyššie? Junior mlčí a stále sa škarede mračí. Vypadá to, že nemám inú možnosť než tichým hlasom spustiť:

“Tak ktorú si myslel?”, inú mikinu zodpovedajúcu jeho špecifikácii v skrini nevidím.

Chyba, chyba, chyba. Moje slová ho vyprovokujú k ešte šialenejších bodavým pohľadom a revu, na ktoré sa nehrabe ani oregonská puma.

“Dýchaj, dýchaj,” pomyslím si v snahe nevybuchnúť. Rozmýšľam, či sa ho mám spýtať, čo sa stalo. Riskujem priveľa, ovšem nedá mi to:

“Čo sa stalo? Ktorú tú mikinku teda chceš?” odpoveďou mi je zabručanie, že on ešte vetu nedokončil a ja som mu do toho skočila. A bum šibne sa s plačom o zem.

Ponaučenie z dnešného rána znie: juniora nasierajú nielen slová, ale i nežiadúce akcie vykonávané v priebehu jeho monológu. Je jedno, či som jeho požiadavku pochopila už po dvoch vetách. On svoju reč ešte nedokončil a preto ma to neoprávňovalo k akémukoľvek slovu, činu či obťažujúcemu dýchaniu nahlas. Bodka.

Za to vo vedľajšej izbe sa Lili obliekla vzorne. Po vyriešení mikinoproblému nám už nič nebránilo vyraziť.

Pri odprevádzaní ku škole nasadzujem Lili na chrbát školskú tašku a prízvukujem jej, nech spapá obed, ktorý som jej s láskou pripravila.

“A čo je na obed?” pýta sa ma zvedavo.

“To, čo včera zlatíčko,” odvetím milým hlasom v domnení, že sa rošťanda už určite teší na svoju dobrotu.

“Hnus,” vytrhne mi lunchbox z ruky a zamračene odchádza do triedy.

Ako sa to spieva v tej pesničke? “Ráno, ráno, ránečko, keď vychozí slniečko…”

Moje dve slniečka ma dnes ráno pekne poslali niekam. Ale zajtra vychádza slnko na novo. To značí, že našemu pohodovému ránu dávam ešte šancu. Snáď sa dočkám.

A aké sú vaše rána s deťmi? Stíhate všetko bez komplikácií?