Máte radi beh? I beh na dlhú trať? Potom je tento článok určený práve pre vás.
Nie som síce extrémny fanúšik behu, za to ho mám nedobrovoľne dostatok (možno i nadbytok) každý deň.
Ráno bežíme s Lili do školy s cieľom byť na mieste v intervale medzi 08:05 až 08:15 hod. A ako sa nám to zvyčajne zadarí? Lili dobieha do triedy na poslednú chvíľu. No dobieha… Nazvala by som to rezkým plazením sa slimáka, ktorý si nad ničím len tak hlavu neláme. Za to ja, mávajúc Lili v pozadí a obhrýzajúc si nechty, tŕpnem, nech tam nie je príliš pozde. Pýtate sa prečo nám to tak ráno nevychádza? Razím teóriu, že čím bližšie k školského zariadeniu bývate, tým ste viac náchylný na meškanie.
Po tom, čo Lili zasadne do lavice, odvážam juniora do škôlky. Tam síce nie som limitovaná časom v rámci jeho príchodu, každopádne som si dosť dobre vedomá toho, že som to práve ja, kto nechce byť v práci moc pozde. Bezstarostné vystupovanie z auta však juniorovi trvá celú večnosť. Obvykle si trvá na tom, že sa chce odpásať sám, otvoriť si dvere sám a vystúpiť z auta ako inak, než sám. Bez štipky pomoci jeho drahej matky. Božechráň, keď sa pozabudnem a otvorím mu dvere v snahe celý proces aspoň trochu urýchliť. To ma čaká na jeho popud jediné – znovu zavrieť dvere a vyčkávať, kým si ich otvorí sám a svoju rutinu dokončí tak, ako je zvyknutý.
V práci si obvykle užívam chvíľu kľudu. I keď povinnosti na mňa volajú a všetko postíhať je tiež niekedy na zbláznenie.
Čooo? Už sa blíži čas, aby som nabrala deti? Letím do škôlky a do školy rýchlo ich chmatnúť za ruku a šmykáme domov. Vyskakujeme z auta pomaly ešte za jazdy. Šelmy majú pár minút na prezlečenie a občerstvenie sa. Pre mňa týchto pár minút znamená popratať riad do myčky, premeniť kadečím zasypanú miestnosť, ktorú sme kedysi nazývali obývačkou znovu na obývačku a dať si aspoň trochu vody. Je čas na krúžky.
V podvečer si človek trochu vydýchne v domnení, že už ho na programe snáď nič nečaká. Ale omyl – je čas na večeru a tak si zase strihnem taneček prekladaný šprintom v kuchyni. Mrkneme ešte na úlohy a čiste znenadania na mňa zase vykuklo v kuchyni niečo, čo ma už pekelne začína vytáčať (slušne povedané). Riad. Furt a všade. Nezbavíte sa ho. Nikdy.
Nakŕmim umývačku a náš jedálenský stol, ktorý utrpel po útoku detí nejedno ohavné zranenie, dám zase do poriadku. Býva mi ho ľúto, často mi pripomína zraneného veterána ochudobneného o nohu či ruku.
Zatiaľ čo prebehujem z kuchyne do obývačky, deti majú za úlohu nahodiť pyžamá a umyť si zuby. A čo sa stane aj po 50 urgenciách z mojej strany? Nič. Niente. Absolútne nič. Až do okamihu, kedy nenabehnem za nimi a nepripomeniem im to 51.-krát. Veci sa dajú do pohybu a hurá uspávať.
Z posledných síl sa doplazím do postele. Tak rada by som mrkla na novú sériu Bridgertonových, ale akékoľvek stlačenie tlačítka na noťase je pre mňa už smrťák. Toľko vynaloženej energie si už v tomto čase nemôžem dovoliť.
Suma sumárum – denne nabehám minimálne 10 000 krokov. Dôkaz v podobe štatistík, ktoré mi ponúkajú moje smart hodinky, je nepriestreľný.
Tak ako každý bežec milujúci beh v prírode, je i moja trajektória pomerne dosť rozmanitá a obohatená o prírodné prvky. Míňam rôzne miestosti v dome, lapám po dychu v lesnatom okolí školy, preskakujem kadejaké prekážky na zemi, počúvam šum žblnkotajúceho sa potôčku v podobe ranných hádok detí, kličkujem medzi nimi na krúžkoch a pri tom všetkom ešte dýcham čerstvý oregonský vzduch.
Áno, mám dokonale naučenú trasu, ktorú som schopná ubehnúť i na slepo. V podstate s akýmkoľvek handicapom. Hravo by som si s ňou poradila i keby som dopadla ako náš jedálenský stol po tom, čo si ho vezmú do parády deti. Štartovú rovinku a cieľ mám zvyčajne vždy rovnaké. A tak ako každý bežec s radosťou pretrhne cieľovú pásku, tak i ja víťazoslávne na konci dňa zaborím nos do mojej periny. Mám len pár hodín na regeneráciu kým vybehnem na trasu znovu. Hip hip hurá.
Máte tiež niekedy pocit, že každodenne trénujete na polmaratón?
CoolMom 